Keď vezmem do ruky foťák

Fotografovanie je jedna z najoslobodzujúcejších vecí na svete. 

  Verte tomu či nie, vaša hlava dokáže byť razom úplne prázdna aj v takej obyčajnej situácii, ako keď chcete zvečniť drobného chvejúceho sa motýľa na tráve pod vašimi nohami. Možno si to ani neuvedomíte, ale vo chvíli, keď váš prst stláča spúšť, svet navôkol zastáva a nie je nič iné ako vy, foťák a objekt. Pre niekoho mikrosekunda, pre iného hodina.

  Pre mňa osobne je fotografovanie nielen kúsok umenia, ale aj vrchol koncentrácie. Za tými najlepšími zábermi sa nebojím vyliezť do korún stromov či potopiť sa do hlbín mora. Zážitky, krásy a panorámy, ktoré vidí vaše oko v tom najlichotivejšom uhle za toho najkrajšieho svetla s bezchybnou kompozíciou dokážete prostým ťuknutím zmeniť na menšie (či väčšie) majstrovské dielo.

  Ja fotografovanie nikdy neberiem ako povinnosť, že Sabína choď a hodinu rob dobré fotky. Ostatne, tak by to ani nešlo. Fotoaparát beriem do ruky len vtedy, keď moje oči vidia niečo nevšedné, čo by bola škoda nezachytiť. Mojím objektom záujmu je najmä príroda a jej detaily a hlavne hra s čiernobielymi snímkami. :)
  Presne toto uvidíte aj v dnešnom článku. Tóny prichádzajúcej pochmúrnej jesene po mojom (a iné). Enjoy. ;)

S.