nedeľa 13. marca 2016

Random 12

Marec u mňa vždy býva prelomom v celom školskom roku, lebo vtedy sa depresia, čo začala už v septembri, rozplynie a nahrádza ju obrovská radosť, že už to celé utrpenie dlho nepotrvá a bude leto. :D Celkovo je mi vtedy oveľa ľahšie na duši, lebo sa tiež začína moje najobľúbenejšie ročné obdobie. Najradšej by som v tomto štádiu zastavila čas alebo ho aspoň poriadne spomalila. Slovami ani nedokážem opísať, ako veľmi sa už teším na ten pocit, keď vyjdem na terasu a zima ma už nevyženie späť dovnútra. Keď budú pivné rande príjemné aj vonku na vzduchu. Keď vás uprostred dňa začne zmáhať spánok, lebo vás slnko krásne hreje na chrbte...
  Mojím najväčším životným snom je aj vďaka týmto milovaným veciam žiť niekde, kde je po celý rok príjemne teplo. :) Čo vy, ste na tom podobne alebo máte radi zimu?


utorok 8. marca 2016

Ako sa tešiť z maličkostí

Ľudia dnešnej generácie vo veľkom postrádajú zmysel pre čaro okamihu. 
  Väčšinovú zásluhu na tom majú určite moderné technológie, ktoré sa nás snažia oddeliť od ostatných ľudí, okolia, sveta. Často si to ani neuvedomujeme, ale listovaním fotiek na Instagrame, hraním hier či četovaním, skrátka zabíjaním času,  sa čoraz viac vzďaľujeme všetkému, čo by pre nás malo byť hybnou silou bytia. Maličkosti. Tie si v dnešných časoch všíma stále menej a menej ľudí. Prečo aj? Kradnú nám drahocenný čas, miesto v hlave, prosto všetko, čo nás uponáhľaný svet okolo núti uprednostňovať. Ale kto má v rukách právo nevedomky nás stavať do pozície ovečiek, čo si častokrát ani neuvedomujeme? Kto nám smie diktovať, ako veľmi závislými na absolútne nepodstatných veciach sa máme stať? Správne. Nikto. 
  Zo všetkých tých ľudí na svete jedine vy máte právo na namaľovanie svojho spokojného a plnohodnotného žitia. Bez prehliadania drobností, ktoré dokážu zlepšiť deň o 180°. Vecí, ktoré sú ukazovateľom krásy ľudskosti. 

piatok 4. marca 2016

Washi pásky po štvrté

Po týždni prázdnin som sa fakt len ťažko vyrovnávala s tým, že sa znovu treba každé ráno dostaviť do školy a odsedieť si tam sedem hodín. Počasie týmto nepriaznivým podmienkam vôbec neprospievalo. Avšak nie počasie bolo tým hlavným mínusom. Celé to dospelo až do takého štádia, že som v pondelok prišla domov s hroznou depkou z ľudí. Takou, aká už veľmi dlho nebola. Keď sa však na to lepšie pozriem, tieto depky ani nebývajú zlou vecou (v samej podstate). Pretože si práve vďaka nim uvedomujem, že v budúcnosti zrejme budem musieť pracovať sama, lebo v miestnosti plnej ľudí, v tíme, by ma asi trafil šľak. :D A čo sa toho týka, môjmu srdcu najbližšie by bolo nejaké zachraňovanie veľrýb ďaleko v exotike. :D Tak teda veľmi silno dúfam, že presne takým smerom sa o pár rokov bude môj život uberať.
  Čo vy, kde sa vidíte o pár rokov? :)