nedeľa, 16. apríla 2017

Zajtrajšky máme z nejakého dôvodu

Pred týždňom som zažila pomerne podobné ráno tomu dnešnému. 
  V oboch prípadoch som sa zobudila do daždivého a zamračeného rána, ktoré sa však rozhodlo pre zmenu a po pár hodinách som mala izbu zaliatu slnečnými lúčmi. Rozhodla som sa o ôsmej ráno si zacvičiť, lebo prečo nie? Aspoň ma to prebralo. Následne rýchla sprcha, zdravé raňajky v sprievode čaju a nejaký čas venovaný práci. 
  Do notebooku som vtedy ťukala s neopísateľnou vervou. Bola som naštartovaná slnkom, extrémne pozitívnymi vibráciami, ktoré ku mne vysielala moja jarne odetá izba a život sa aj napriek zopár nepríjemnostiam javil výborný. Bezstarostný. 
  To však bolo pred týždňom. A hoci dnes prežívam naoko rovnaký deň, ktorý by mal na mňa pôsobiť rovnako očarujúco a vyvolať bezhraničné šťastie, nejde to. Pretože mám pocit, že dnes je zrazu všetko iné a do starých koľají už sa to asi nikdy nevráti. 


  Život je sled neustálych pádov a postavení na nohy. Jeho kvalita sa zrejme meria tým, koľkokrát ste sa smiali na zemi a koľkokrát ste preplakali noc. A hoci sú to tie najväčšie protiklady, sú našou neoddeliteľnou súčasťou. 
  Podľa neveselých slov, ktorými som ukončila úvod dnešného článku, by sa ľahko dalo vydedukovať, že ma poznačilo niečo skutočne bolestivé. Niečo také, čo by ste si ani vo sne nepomysleli, že sa stane vo vašom okolí. Počujete o tom v telke, od kamarátov, dočítate sa o tom na internete. Príde vám to ľúto, ale normálne pokračujete ďalej. Keď sa však hrôzy dejú centimeter od vás, prehodnotíte svoj doterajší pohľad na život, no zároveň stále nerozumiete, ako je to vôbec možné. 
  Mám obrovské sklony k over-thinking aj v bežnom živote, preto si možno viete predstaviť, čo so mnou porobí krízová situácia. Nedokážem jesť, pracovať, učiť sa, pozerať film či čítať knihu bez toho, aby som mala pred očami úplne iné výjavy, ktoré s danou aktivitou vôbec nesúvisia. Desím sa toho, čo je, nedokážem si ani len predstaviť, čo bude (aj keď to tuším) a vzývam to pekné, čo bolo. 
  Viete, na svete je plno vecí, ktoré neovplyvníme. Aj keby sme sa postavili na hlavu, vesmír sa nám na to iba vyprdí a robí neplechu ďalej. A neberie ohľad na to, či si od nervov obhryziete všetky nechty a či si od beznádeje vytrháte vlasy. Nie. Je mu to jedno, lebo takých, ako vy, je na svete ďalších 7 miliárd. Čo je jedna hlava v porovnaní s takou masou?
  V takej situácii máte na výber z dvoch možností. Buď budete po zvyšok života sedieť v kúte a lamentovať nad osudom, alebo sa pokúsite narovnať ramená a urobiť krok vpred. Jasné, že v ťažkej situácii vidíme ako jedinú správnu odpoveď tú prvú možnosť. No podvedome vieme, že je to tá nesprávna. 
  Meky nám síce spieva, že čo bolí, to prebolí, no myslím, že to takto nefunguje. Niektoré veci budú bolieť rovnako aj o 50 rokov. Jediné, čo nám ale ostáva, je tú bolesť prijať a nejako sa s ňou naučiť žiť. Nedovoliť jej posadnúť vás. Pretože zajtrajšky sú tu pre nás nachystané z nejakého dôvodu a poviem vám, že my všetci sme bojovníci. Bojovníci, pre ktorých nie je nič nemožné, i keď sa to tak sem-tam môže zdať.  
P.S.: Prispeli ste minulý piatok na Ligu? Ja som dobrovoľníkov nikde nestretla a hrozne ma to štve. :/
S.

4 komentáre:

  1. Neviem čo sa stalo, ale je mi to veľmi ľúto.:( Ja viem, musí to byť ťažké. Ale život ide ďalej. Sama som už veľa takých vecí zažila a nakoniec som prišla k tomu záveru, že aj tak každý deň vyjde slnko a zase zapadne, všetko ostáva rovnaké. A to si treba uvedomiť, aj ked je to spočiatku ťažké. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. krásny článok, muselo sa stať niečo vážne, držím palce, aby to nakoniec dobre dopadlo

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Krásné fotky :)

    http://neverforgetneverlookback.blogspot.cz

    OdpovedaťOdstrániť
  4. držím ti palce, nech sa deje/stalo čokoľvek...
    ja som tento rok prispela, vždy si na to dávam pozor aby som v ten deň stretla dobrovoľníkov, ale tak ako ty sa mi stávalo niekedy, že som ich nestretla,alebo som bola v práci a nestihla som to..dá sa ale poslať aj sms
    MakeUpByVeo

    OdpovedaťOdstrániť