Normálny vzťah

Viem, že pojem normálny vzťah znie pomerne nudne. Neevokuje vášeň, ten spaľujúci oheň, ktorý zožiera zaživa, ale zároveň ho chcete viac a viac. Nevzbudzuje pocit dobrodružstva. Nepredstavíte si pod ním hollywoodsku lovestory, presladenú a prečačkanú ako novodobé barbiny od Mattela. Normálny vzťah si človek zväčša vyjaví ako niečo bežné, čo vídať na uliciach, čo vidíte v rozsvietených oknách, kde si ľudia večer nezaťahujú žalúzie.

  No poviem vám, že to tak vôbec nie je. Normálne vzťahy sú totiž v súčasnosti (aspoň v mojom okolí) veľmi vzácne. Dokázala by som ich zrátať na prstoch jednej ruky, ak vôbec. Ľudia sú totiž zvláštne stvorenia. Veľmi často riešia veci, ktoré by nemuseli. Vzrušujú sa nad hlúposťami. Vybuchujú bez dôvodu. Majú čudné pohnútky, zvláštne povahy a v mnohých prípadoch, bohužiaľ, asi aj psychické vady a komplexy. Potom vznikajú hádky, tečú slzy, modriny fialovejú. Možno vám napadne: Sabína, nebuď tak teatrálna. Rada by som, verte mi. Avšak jeden človek z okruhu známych sa musel potýkať v rámci vzťahu aj s fyzickým násilím. A viete, čo to je? Všetko, len nie normálne.

  Na blogu už som vám niekoľkokrát načrtla (napríklad tu), že na svoj prvý vzťah nespomínam až tak rada. Priniesol mi skôr trápenie, stres a sebatrýznenie ako šťastie a spokojnosť. Určite tam bolo pár svetlých chvíľok, to áno, ale celkový obraz by nenadchol asi nikoho. Neviem, či sa to tak vyvŕbilo preto, že sme sa do vzťahu nahrnuli príliš rýchlo bez toho, aby sme sa dobre spoznali, alebo to bola iba fatálna nesúhra charakterov... Každopádne som od začiatku až do konca cítila, že je medzi nami niečo, čo tam nepatrí. Čo nepatrí do normálneho vzťahu. Čosi sa nad nami stále vznášalo, vďaka čomu veci nepôsobili prirodzene. Vlastne... ani netuším, či to takto cítila aj druhá strana, ale verte mi, neplánujem to zisťovať. :D Takže teda - niečo viselo vo vzduchu a mne sa do dnešného dňa nepodarilo to identifikovať. Prirovnala by som to však k situácii, keď sa malé dieťa snaží spojiť dva puzzle dieliky, ktoré sú ale inak krojené, a tak do seba nikdy nebudú môcť zapadnúť. Ale to dieťa to skrátka nedokáže pochopiť a diví sa.

  Nakoľko rubriku Hovor o tom som na blogu zaviedla práve preto, že som v nej chcela byť maximálne úprimná, poviem vám o tom vzťahu niečo viac. Musela som si dávať pozor na to, čo hovorím, lebo aj najmenšia nezrovnalosť mohla vyvolať hádku a urazenie sa. Museli sme byť spolu skoro každý deň, lebo vraj tak sa prejavuje láska a záujem o toho druhého. Museli sme byť neustále v kontakte - či som bola v škole, doma, u starkej, vonku s kamošmi. Vyčítal mi, ak som bola ticho (čo malo byť pre mňa rozsvietenie červenej kontrolky, pretože ticho k mojej osobnosti patrí rovnako ako hnedé oči alebo rok narodenia 97). Ex mal v hlave myšlienku, že ako môj priateľ má stáť na vrchole rebríčka osôb, ktoré sú v mojom živote dôležité. Nad rodičmi, nad priateľmi. Ja chápem, že takto to má mnoho ľudí a je to okej, čokoľvek vám vyhovuje. Lenže to nevyhovovalo mne. U mňa skrátka priateľstvo od škôlky nikdy nebude vedieť nahradiť ktosi, kto mi do života vpadol pár týždňov dozadu. Takže som sa proti tomu začala búriť, lebo sa mi nepáčilo, ako mi niekto chce nanútiť jeho stupienok priorít. Z toho, samozrejme, plynuli hádky. Z nich plynulo, že nie som láske tak oddaná, ako druhá strana. Z toho plynulo, že ja som tá zlá, tá chybná v našom vzťahu. Najsmutnejšie bolo, že čokoľvek sme riešili, vždy som z toho vyšla ja ako tá, čo kazí randenie. Vedela som, že je to úplne opačne, ale bola som tým všetkým tak zdesená, že som sa to bála vytiahnuť. Bála som sa oponovať a zvaliť vinu na druhú stranu. Lebo som vedela, že v konečnom dôsledku to hovno aj tak pristane na mojich pleciach. Opäť. A dospelo to až do toho štádia, že som sa napokon začala báť toho, či ex náhodou nemá s mojou chybnosťou pravdu.

  Takto to šlo necelých 16 mesiacov. 16 mesiacov psychického týrania, nervozity, nepokoja, (seba)zhadzovania a strachu. Bolo iba prirodzené, že keďže sa ku mne niekto takto choval, city sa už po cca 8 mesiacoch začali začali z mojej strany vytrácať. Ak by ste mi chceli položiť otázku, ako som to zvyšných 8 mesiacov vydržala, moja odpoveď by bola, že neviem. Možno som bola príliš plachá, zakríknutá alebo čojaviemčo, aby som otvorila ústa. Možno som bola v takom prekvapení z toho, že som vo vzťahu, že som sa bála zrazu v ňom nebyť. A možno som aj ja mala nejaký psychický blok. Ktovie. Po tých 16 mesiacoch som sa ale zrazu zobudila a vedela, že svoj blok musím prekonať a tento nonsens musí konečne skončiť. A aj som ho skončila, pretože milí moji, v každom vzťahu by ste mali mať na prvom mieste nie frajera, nie kamošky, ale seba. Ja už podobnú chybu nikdy nespravím.
  Moje priateľky mali s nefungujúcimi vzťahmi tiež pestré skúsenosti, ktoré jemne pretlmočím vám (preto ten teatrálny úvod článku). Jedna mala priateľa, ktorý si pri hádkach nikdy neuvedomoval svoju silu, preto keď ju aj zdrapil za ruku, nevnímal, že jej vlastne ubližuje. Ale prišli aj zauchá, ktoré však štípali na duši viac, ako na líci. A raz, keď sme spolu boli vonku (mimochodom, iba vďaka tomu, že dotyčný bol odcestovaný a nemal ju ako skontrolovať), mu do telefónu klamala, že sa prechádza s rodičmi, lebo by sa mu určite nepáčilo, že trávi čas s kamarátkou.

  Druhá slečna si na krk uviazala niekoho, kto do vzťahu vložil tak 1%, zatiaľ čo ona zvyšných 99%, vymýšľala výlety, nosila jedlo, pitie a pozornosti, do krvi sa hádala s rodičmi, aby vždy mohla byť s ním, chodila k nemu domov (on k nej iba minimálne) a prišla odprosiť na kolenách, aby sa nehneval, ak sa medzi nimi niečo zomlelo, hoci to skoro nikdy nebola jej chyba. Bola kontrolovaná na každom kroku. A na konci, keď už mali za sebou tak 3 rozchody, zaznelo, že veď prečo nezostanú iba sexuálnymi partnermi. Ako blízku kamošku ma toto hrozne zabolelo a v tom momente pre mňa ten človek skončil na mojom zozname svojprávnych bytostí, ktorý je už beztak krátky.

  Tretia sa vždy skutočne rýchlo naviaže. Už po dvoch týždňoch si vedela predstaviť mať s ním deti a žiť v peknom domčeku. Z takého chlapca by ste sa však poskladali aj vy - milý, starostlivý, vtipný, pozorný... Pýtate sa, kde je teda háčik? Je príliš zmätený. Má v hlave chaos z minulosti, z prítomnosti aj budúcnosti, nevie, kto je a kam smeruje, čo chce, a kým v sebe tieto veci nevyrieši, nemôže sa posunúť ďalej. Takže sa dvaja ľudia ľúbia, ale nemôžu byť spolu, lebo... lebo.

  Štvrtá sa takisto silno naviaže, no až príliš nezdravo. Visí na ňom, miluje ho viac než čokoľvek iné, potrebuje ho, vo všetkom sa na neho spolieha a nedokáže byť osamote. A to ho zabíja, vyciciava a ostáva len prázdna telesná schránka bez lásky. Je toho na neho too much a vzďaľuje sa, zatiaľ čo ona chce túto vzdialenosť preklenúť a byť pri ňom najbližšie, ako sa dá.

  Viete, keď som si zažila, čo som si zažila a keď som okolo seba videla toľko nešťastia v tom, čo malo kvitnúť ako ružový kvet, nemala som vôbec chuť ešte niekedy v živote randiť. Myslela som si, že to teda vždy býva takéto nepríjemné. Že v každom vzťahu je kopec hádok, kopec hlúpych vymýšľaníc, prekážok, nárokov pritiahnutých za vlasy... Že ľudia sú veľmi komplikovaní a nedokázala som si predstaviť, že ešte niekedy nájdem niekoho, kto na mňa nebude vyťahovať priblblé argumenty a vyčítať mi neopodstatnené veci. Fakt mi to prišlo nemožné, mať po boku človeka, ktorý bude v pohode a bude mi vyhovovať po všetkých stránkach.

  Ale stalo sa. Čuduj sa svete. Po príchode na výšku sa všetko zmenilo. Tým všetkým myslím aj môj vzťahový status. Začala som totiž randiť so spolužiakom z gympla, s ktorým som strávila 4 roky v jednej triede, no nikdy by mi nenapadlo, že z nás raz bude niečo viac. On sa dosť dlho snažil, ja som dosť dlho odolávala práve kvôli všetkému tomu, o čom som písala vyššie. Bála som sa opäť byť vo vzťahu. A bála som sa niekomu prispôsobovať, na niečo nové si zvykať... A tak podobne. Tieto úvahy však zastavila moja najlepšia kamoška, ktorá mi jedného dňa totálne vyhubovala, že som sprostá, keď si okolo seba opäť raz staviam neviditeľné múry a že tento chlapec je výnimočne niekým, kto o mňa naozaj stojí a robí prvé aj posledné, aby som bola spokojná a šťastná. Nechala som si to rozležať v hlave a keď sa na to teraz dívam, práve ona otvorila dvere nášmu vzťahu. Ona mi ukázala, že sa netreba každého báť a uzatvárať sa. Za to jej, samozrejme, veľmi ďakujem. :)

  Tak akosi sme sa teda dali dokopy. Navyše v Brne koncom novembra, keď už začínala vianočná výzdoba, prišiel prvý sneh a všetko malo tak krásnu atmosféru, že by sa to v pohode hodilo do presladeného amerického filmu. :) Takéto veci zvyčajne nemám rada, ale bolo to nádherné a veľmi spešl. No nie o tom som chcela. Chcela som vám rozpovedať čosi o normálnom vzťahu, ktorý konečne mám a ktorý teraz verím, že fakt existuje. Len potrebujete niekoho, kto je skrátka... V pohode. Kto má blbé vtipy, ale vie byť aj vážny. S kým sa viete dohodnúť. Kto nerobí drámu z toho, keď zrušíte rande alebo pricestujete za ním neskôr, ako bolo naplánované. Kto vás dokáže upokojiť vždy, keď vás ovládne stres a nervozita z toho a z onoho, kto vás drží pri zemi. Kto si nerobí ťažkú hlavu z toho, keď sa spolu hráme na 5-ročné deti a keby nás videl niekto cudzí, už volá záchranku. Kto sa úprimne teší, keď trávim čas s priateľmi. Keď trávim čas sama, skrátka keď mám vlastný program, lebo aj on ho má a chce mať. Vieme si dať pokoj rovnako, ako vieme byť spolu. Jeden v druhom máme skutočnú oporu. Vládne medzi nami tiché porozumenie, keď sú časté slová zbytočné. Nežiarlime, lebo si skutočne veríme, keďže sa dobre poznáme. Zdieľame rovnaké zásady. Radi spolu beháme po vonku a radi leňošíme. Riešime spolu rodinné problémy aj to, aké sú veľké huňaté psy vtipné, keď jedia melón. Chodíme do roboty, nakupujeme v potravinách, varíme, cestujeme vlakmi - robíme tie najobyčajnejšie veci, ale spolu sú zakaždým poriadnym zážitkom. Veľa sa smejeme. Jeden po druhom poupratujeme a neriešime, na kom je alebo nie je teraz rad. Nerobíme brajgel z toho, že nie je okamžite umytý riad alebo že mi na dlážku spadli 3 kilá vlasov. (Nie sme ale ani prasce a všetko pekne po sebe upraceme, lebo máme radi poriadok, len nie zákonite v tom momente, ako vykúzlime bordel. :D) Pomáhame si, ako vieme. Ja mu kúpim Kinder, on mne Milku. Chodíme na akcie spolu aj zvlášť. A sme all cool wih it.

  Viete, podľa mňa je nesmierne dôležité nájsť vo vzťahu slobodu. Môcť dýchať a dopriať si navzájom priestor. V prvom vzťahu som sa totiž cítila obmedzovaná a zviazaná. Teraz? Nič také skutočne nehrozí. Momentálne proste cítim, že som voľná ako vtáčik, akurát bývam s najlepším kamarátom, pri ktorom sa cítim bezpečne (klišé, hej, ale je to tak), viem, že sa o mňa postará a je nám spolu dobre. Viac riešiť nemusíme. Načo aj? Život je dosť komplikovaný aj bez toho, aby sme si ho komplikovali viac. Nevenujte svoju pozornosť a drahocenný čas niečomu, čo vás len naštve, čo rozbúri pokojnú hladinu a čo vedie k slzám, výčitkám, kriku a hnevu. Upokojte sa. Nestresujte. Dýchajte. Buďte empatickí. Premyslite si, čo poviete, kým otvoríte ústa. A milujte, lebo sme tu príliš krátko na to, aby sme jeden k druhému boli zlí.

S.

Komentáre

  1. Fúú, dlhý článok ale prečítala som ho poctivo celý lebo ma zaujal :) A som za teba rada, že si takého niekoho našla aj napriek tomu, že si si preskákala svoje. Ja som na tom tak, že od prvého ročníka na strednej (a to končím výšku) randím s jediným chlapcom (sme spolu 9 rokov). Vystriedala som si s ním asi 3 rôzne vzťahy, ktoré si opísala v tomto článku a už 4 roky máme ten "normálny vzťah" :) Alee poviem ti, že predtým to nebolo easy a doteraz nechápem čo ma dofrasa držalo a nútilo znášať všetko zlé čo mi kedy urobil (neboli to žiadne bitky, skôr také zrady) aale teraz keď na to pozriem - som rada, človek sa učí a má sa naučiť aj odpúšťať. A keď mi niekto hovorí, že človek sa nemení, viem, že to nie je pravda :) pekný článok, pekne vyreslená realita. Dúfam, že vám to vydrží :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hej, je asi najdlhší, čo som kedy na blog napísala, tak si veľmi vážim prečítanie. :) Téda, 9 rokov vzťahu, to je niečo! :O Gratulujem k nemu a dúfam, že to vydrží. Inak na vašom príklade krásne vidno, že to netreba hneď vzdať a bojovať. ;)

      Odstrániť
  2. Kráásny článok! Je tak teplo, že sa mi nechce nič, ale nedalo mi ten článok nedočítať. Ja sa tiež veľmi ľahko na niekoho naviažem, dokonca som vyše roka bola príliš clingy a ešte som aj jedna zo žiarlivejších - a to je jedno, či ide o priateľa, kamarátky alebo čokoľvek iné. Zbaviť sa toho je asi moja najväčšia výzva. Teraz už som však vo fáze, kedy si uvedomujem, že voľnosť vo vzťahu je veľmi dôležitá. Je úplne vporiadku, keď sa dvaja ľudia týždeň nevidia a potom idú niekam a užijú si to oveľa viac ako keby sú na sebe nalepení 24/7 takmer každý deň. Mňa mrzí, keď vidím, koľko ľudí dnes nemá problém nájsť si niekoho iného len preto, že dotyčný/á ho už akosi prestala baviť. Vzťah by mal byť o tom, že dvaja ľudia spolu niečo budujú, nepovažujú sa len za hračku alebo majetok.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vďaka za prečítanie takého vyčerpávajúceho článku! :D Inak máš pravdu úplne vo všetkom, múdre slová! Ja najviac vyzdvihujem tú slobodu, to je sakra dôležité. :)

      Odstrániť
  3. Naprosto krásný článek, který jsem hezky přečetla od začátku až do konce! Musím říct, že každý si projde něčim, co neni ideální, kdy musí bojovat sám se sebou...to tak funguje, ale ve finále si z toho člověk musí vzít jen to dobré :) například u tebe aj to, že ti kamarádka tak otevřela oči! Je skvěle, že už jsi ve vztahu, který ti vyhovuje a věřim, že aj tvojí polovičce. Ještě chci řict, že mě mrzí, když to lidé vzdávají hned u prvního problému..protože aj to do vztahu patří.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za milý komentár a vďaka za prečítanie. :) A presne to skoré vzdávanie je naozaj škoda, no na druhej strane keď cítiš, že to proste nejde, netreba sa úplne zbytočne namáhať.

      Odstrániť
  4. Skvelý článok a úplne s tebou súhlasím. Ja som mala taktiež šťastie na môjho terajšieho partnera, no aj v minulosti som mala chlapca, s ktorým som chodila vyše roka, rok aj pol, už neviem, bolo to dávno. Áno viem, ono to vyznie, akoby to bolo málo, ale na to, že sme mali obaja 15 rokov, tak sme si rozumeli veľmi dobre, rozprávali sme sa o všetkom, bolo nám spolu dobre, a ten chlapec by pre mňa urobil všetko. No neviem prečo, časom som ho prestala tak ľúbiť a musela som mu to povedať a potom sme sa rozišli. On to znášal dosť ťažko, ale byť spolu v pretvárke, to som nechcela, pretože som ho aj tak mala rada, no už to nebolo také. Potom sme sa dokonca stretli po pár rokoch, vyšli sme si na kávu , dobre sme pokecali. Ale už nie sme v kontakte. Potom som mala jeden dlhší vzťah, ktorý nebol úplne normálny, ale o tom nejdem písať. A čo som vôbec nečakala, priplietol sa mi do života, zhodou okolností, úplnou náhodou, neplánovane môj terajší chlap, sme spolu už 4 roky a sme spolu takmer nonstop. Dokonca teraz spolu aj pracujeme a veľa ludí sa nás pýta, či si nelezieme na nervy, keď sme stále spolu. Ale nie, a neviem prečo by sme aj mali. Nechápem ani, prečo automaticky toto ľudia hneď riešia, prečo by si mali dvaja ísť na nervy. Samozrejme sa občas pochytíme, ale nerobíme veľké hádky, ani sa na seba nehneváme, maximálne tak 5 minút :D veď predsa dvaja, keď sa majú radi, žijú spolu, fungujú spolu, tak si myslím, že to, že by si kvôli tomu, že sú stále spolu nemali liezť na nervy, to už by bol potom problém. Keď sú dvaja spolu, tak preto že chcú a nie preto, aby si liezli na nervy a zunovali sa. Samozrejme, pokiaľ jeden z nás potrebuje chvíľu vyjsť von, byť sám, to je okey, ale priznám sa, že keď sa ma už niekto spýta, ako dlho sme spolu, poviem 1 roky a ch ďalšia otázka je, či si nejdeme na nervy tak mám sto chutí len pretočiť očami :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. 4 roky a nie 1 roky :-D :-D

      Odstrániť
    2. Vidím, že máš plno skúseností, to sa vždy zíde. ;) Ale sranda, ja som zase naopak ten typ človeka, čo by ma asi šiblo, kebyže sa s frajerom vidím aj v robote. :D Neviem, mám skrátka rada, keď sme od seba a nie 24/7 ho mať po boku... Ľúbim ho, to áno, ale nepotrebujem byť stále s ním, možno aj kvôli zlým zážitkom tohto druhu z minulosti. :)

      Odstrániť
    3. To chápem, treba občas byť aj od seba. Ale u nás je to málokedy, aj keď ideme von s kamošmi, tak ideme spoločne :D a v robote síce sme na jednom mieste ale nie vždy aj pracujeme spolu takže v podstate ako keby sme tam neboli v kontakte, len na obede :)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky