Dlhoočakávaná zásielka z Martinusu

Tu som vám spomínala, že chystám už tretí knižný haul v poradí a konečne sa dostávam k tomu, aby som vám ukázala, čo som si ulovila. Objednávku som odosielala ešte na konci júna, no všetky tituly mi dorazili až začiatkom augusta, čo bolo celkom sklamanie. Na druhej strane však chápem, že milí ľudia z Martinusu za to veľmi nemohli (hoci mi od nich prišlo toľko ospravedlňujúcich sa e-mailov, že to sa mi ešte nestalo :D). Mne osobne nikdy nijako extra nevadilo, keď mi meškala objednávka, pokiaľ som si bola istá, že mi raz určite príde. :D Myslím, že to nie je také strašné a určite nie hodné rozčuľovania sa. Aj tak ma ale zaujíma, aké s tým máte vy skúsenosti? Stáva sa vám, že vás meškanie zásielky nahnevá?

Random 15

Prázdniny sa pomaly blížia ku koncu a ja (ako každý rok) premýšľam nad tým, aké boli a aké z nich mám pocity. Musím povedať, že tie minuloročné neprekonali, lebo to boli snáď najkrajšie 2 mesiace v mojom živote a bojím sa, že už nikdy v živote sa nebudem cítiť taká šťastná, ako vtedy. :D Každopádne aj tieto mali čo do seba. Keď sa na to pozriem z všeobecného hľadiska, s mojimi najmilovanejšími som strávila naozaj dosť kvalitného času, videla pár nových miest a zažila pár super udalostí. A to je najpodstatnejšie, nie? Užila som si aj kopec slnka (hlavne v júli, augustové počasie bolo pre mňa viac-menej sklamaním) a vody. Na druhej strane mi však vnútorne nebolo až tak príjemne a zas a znovu sa dostávam do tej fázy, kedy moju myseľ zamestnáva hlavne otázka, ako si naspäť privodiť spokojnosť. So svetom, s ľuďmi, so sebou samou. Ale hádam, že tak to asi býva. Že bezhraničné šťastie sa raz musí skončiť, hoci len na chvíľku, aby sme ho potom znovu dokázali prijať s otvorenou náručou. :)

Výletovo #10: Grape festival

Ak ma sledujete na Instagrame, mohli ste si všimnúť, že som aj tento rok veľmi neplánovane zavítala na Grejp. Bola som práve na dovolenke, keď mi najlepšia kamoška písala, že však poďme. Dlho predtým sme sa bavili či áno alebo nie, že je to drahá sranda a mohli sme si radšej odložiť peniaze na vysokú školu (pfff)... a tak sme teda nakoniec šli. :D Tento ročník mal oproti minulému zopár vylepšení, pričom najviac sme ocenili asi to, že na pivo sme nikde nečakali hodinu, ako to bolo pred rokom. Počasie vyšlo skvele a chvalabohu sme nemuseli vyťahovať naše sexy igelitové pršiplášte, ktoré prezieravá Sabína poctivo prenášala v ruksaku, lebo veď čo ak príde monzún. :D Bolo síce teplo, ale tak primerane a netieklo z nás v 40° horúčavách ako minule. Teda tieklo, ale skôr to zapríčinilo tancovanie (čo sme ocenili najmä v noci, lebo keby sme sa nehýbali, pravdepodobne by sme zmrzli). Na druhej strane sa mi však osobne asi viac páčil minulý ročník. Tento rok som bola fakt sklamaná z náramkov, pohárov (ktoré boli tak škaredé, že sme ich na konci prvýkrát za festivalovú kariéru vrátili späť) a mnohých iných faktorov, ktoré sem však písať nebudem. Celkovo som asi bola opradená nejakými podivnými vibráciami, lebo už na Grejp som šla s tým, že neviem, či si to 100% užijem. A ani som si neužila. :D Čiže pamätajte. Myseľ je všetko a musíte myslieť pozitívne, inak si podvedome privoláte chmúrne myšlienky, ktoré zabíjajú zábavu. #truestory 

Grécky new in

Na tomto blogu sa už hrozne dlho neukázal žiadny new in (ak, samozrejme, nerátam book hauly - btw, chystám ďalší, so stay tuned!) a keď mám byť úprimná, nejako sa do tohto typu článku nehrniem. U iných ľudí ma síce baví ich čítať/ sledovať videá, ale sama sa na to akosi necítim. A ďalšou vecou je, že v tomto roku som preplieskala peniaze na iné zábavky ako oblečenie a kozmetiku. :D Sem-tam si niečo malé kúpim, ale mám pocit, že momentálne som v štádiu, keď v obchodoch pozerám skôr na praktickú stránku veci a k pokladni to odnesiem až po vnútornom uzrozumení so sebou samou, že danú vec skutočne potrebujem. Tipujem, že k tomu prispel moment, keď som si začala privyrábať sama. Niekedy si totižto za sumou, ktorú mám za čosi zaplatiť, predstavím, koľko hodín som kvôli tomu strávila pracovaním a často ma preto chuť míňať prejde. :D Teda, ani nie, že prejde, skrátka si kúpu premyslím trochu viac a blbotiny, ktoré by mi iba stáli na poličke/ v skrini/ wherever kvôli chvíľkovému rozmaru, nechávam pekne v obchodoch (aj keď stane sa aj také :D). 

  Tento článok však píšem s tým, že už minulý rok som vám v tomto random poste ukázala suveníry z dovolenky a rada by som v tejto ,,tradícii" pokračovala. :) Ku každej z vecí by som rada povedala čosi viac, preto som sa rozhodla novinky zhrnúť v samostatnom článku, lebo v ďalšom randome by na ne proste nebolo miesta. Tak poďme na to. :)

Grécko 2016

Na svete (zatiaľ) nie sú slová, ktoré by dokázali opísať moje pocity, keď sa prvý raz moje chodidlo dotkne gréckej zeme. To vám bola jedna veľká zmes slobody, radosti, šťastia a vnútorného spojenia. Zo všetkých dovoleniek, čo som absolvovala, som sa najčastejšie ocitla práve v Grécku a už od útleho detstva mi je grécka kultúra (a o jedle ani nehovoriac!) veľmi sympatická. Ľudia tam tiež majú svoje muchy, tak ako všade, ale oproti Slovákom sa mi omnoho viac ráta ich otvorenosť, priateľskosť a najmä bezprostrednosť. V mnohom sú si síce podobní, ale všeobecne si myslím, že u Grékov sú v popredí skôr tie milé charakterové črty. Grécko je rozhodne krajinou, kde by som aj napriek kadejakým ekonomickým ťažkostiam vedela predstaviť stráviť zvyšok života. Aj keby som iba turistom 4 mesiace v roku predávala nafukovačky a pohľadnice. :D Grécko má proste svoj vibe, ktorý som zatiaľ nikde inde nenašla aj keď je pravda, že som toho zase toľko nepochodila :D. A úplne najviac zo všetkého túžim pobehať všetky (alebo aspoň čo najviac) gréckych ostrovov. Lebo je to krajina bohatá na dychberúce pohľady. :)

Plážový prehoz a pár dojmov z návratu na rodnú hrudu

Už je tomu pár dní, čo som sa vrátila zo slnkom zaliateho a pozitívnou energiou presiaknutého Grécka. Hoci je už, bohužiaľ, dovolenka minulosťou, nedá mi to aspoň sa neobšuchnúť pár slovami o to, aké pocity som mala z návratu domov. Teda... jasné, že od mora sa mi odchádzalo veľmi ťažko a najradšej by som na pláži ostala žiť do konca života bez toho, aby som sa vôbec niekedy vrátila. :D Ale... s čím som sa s vami chcela podeliť je trošku hlbšie.
  Totižto. V náš posledný dovolenkový deň, keď už autobus po ostrove zbieral ľudí odlietajúcich s nami, Slováci mi poriadne zhnusili ten dobrý pocit, čo som si z výletu odnášala a úzkostlivo strážila. Viete čím? Tým neustálym frflaním, porovnávaním sa s druhými a závistlivosťou. Celú cestu nebolo počuť nič iné ako večné sťažovanie, čo všetko bolo zlé na hoteli, na personáli, na jedle, na bazéne, na pláži, na mori, na Grécku. Snáď od nikoho z nich som nepočula nič pekné. Nikto nevyzdvihol tie pekné momenty dovolenky, ako napríklad, že rodina spolu strávila príjemný čas, že videli zase nový kus Zeme a spoznali inú kultúru. Každý riešil len to, že na raňajkách nestíhali dokladať čisté vidličky, že zo sľubovaných 5 tobogánov fungovali len 2, že upratovačka neprišla ráno, ale poobede a podobne. Ja naozaj chápem, že na dovolenke si ľudia chcú oddýchnuť a za tie prachy, čo za taký špás vyhodili, chcú mať o seba riadne postarané, ale... ľudia! Veď riešiť takéto somariny je úplne choré. Všetko to, o čom sa tá konkrétna várka ľudí, o ktorých hovorím, bavila, bolo maximálne nepodstatné a skutočne nerozumiem, prečo by si niekto chcel takýmito sračkami kaziť rekreačný čas. Všetci nadávajú, ako je to vo všednom živote strašné, tak prečo si veci robiť strašnými aj na dovolenke?! Slováci zas a znovu potvrdili svoju náturu a nebudem klamať - naozaj ma to sklamalo. Netuším, prečo sa náš národ musí ,,pýšiť" zrovna tými nelichotivými povahovými vlastnosťami, ale pevne verím, že v ďalekej budúcnosti sa to zmení. Musíme prestať vo všetkom hľadať to zlé a urobiť pravý opak. A hlavne niektoré veci neriešiť, akoby to bol koniec sveta.

Júl

Môj júl bol jedným z najoddychovejších mesiacov v mojom živote. Veľa som toho neporobila, nepochodila pol sveta, ako som snívala (ako vždy... :D), zato som však parádne zlenivela. Aj napriek tomu som sa však rozhodla zdokumentovať prvý mesiac prázdnin, pretože som si uvedomila, že hrozne rada prechádzam starými fotkami a osviežujem si zabudnuté spomienky. Blog je na toto skvelý prostriedok, lebo takmer všetky najdôležitejšie momenty môjho života sú tu aspoň spomenuté a vždy mi to dokáže vyčarovať úsmev na tvári. Pri niektorých veciach musím naozaj pár minút premýšľať, lebo sú už pochované veľmi hlboko v mojej hlave. Keď sa mi však razom vynoria, cítim sa sa ako osvietená. :D Myslím, že spomienky si proste treba obnovovať. Máte to aj vy tak? ;)