štvrtok 9. novembra 2017

Keď to prehodnotíme

Zamýšľali ste sa už niekedy nad tým, že často veci zbytočne nafukujeme? Že robíme veľké haló z toho, z čoho by sme vôbec nemuseli? Že niekedy zbytočne stresujeme nad neexistujúcimi problémami a v konečnom dôsledku sme to aj tak len my sami, kto tým najviac trpí? Ja hej. V poslednom čase na to myslím jednostaj. Myšlienky tohto typu prichádzajú najmä s nástupom na vysokú školu so zreteľom na to, že som od prírody obrovský stresmen. A že by som to rada kompletne zmenila, no niekedy to skrátka nejde, lebo je to zakódované vo vašej DNA. 
  Na druhej strane sa však snažím meniť čo sa dá. Čo viem, že je škodlivé alebo nie až tak potrebné pre zdravý a spokojný život. Nie je toho veľa, no aspoň pri pár veciach dokážem pozbierať dostatočne veľkú vôľu na to, aby som im dala výraznú červenú stopku. Alebo aby som aspoň obmedzila stres, ktorý ma niekedy dokáže poriadne vyčerpať a hnať k chvíľkovému šialenstvu. A hoci to nie je vždy jednoduché, v konečnom dôsledku takmer vždy zistím, že som spravila dobre. :)

Štastie závisí len od nás. 
  Je pravda, že častokrát nám šťastie doručia práve ľudia okolo. Že práve blízkym vďačíme za to, že spravili náš hrozný deň opätovne krásnym, že pomohli, prekvapili, rozosmiali nás. No hovorím tu o inom druhu šťastia. Takom tom vnútornom, najhlbšom. Keď sa cítite maximálne spokojní sami so sebou. Keď ste na seba hrdí a máte chuť sa potľapkať po pleci, lebo vám niečo vyšlo. Niečo ste dokázali na jednotku, až vás to úprimne potešilo. Alebo ste si jednoducho uvedomili, že slnečný deň začína u vás. Vy sa môžete rozhodnúť, či budete novému ránu čeliť so zamračenou tvárou, alebo sa naladíte na optimistický smer. Keď to prehodnotíme, väčšina našich trápení sú banality a nestoja za to, aby sme sa nimi zaťažovali viac, než je potrebné. Kdesi som počula úžasný citát, ktorý presne toto dokonale popisuje: ,,Závažnosť problému sa má merať podľa toho, či na tom bude záležať o 5 rokov. Ak nie, okamžite to vypustite z hlavy."
·
Nemusíme stále vyzerať tip top. 
  Priznám sa, že s touto myšlienkou sa pohrávam už niekoľko rokov. Presnejšie štyri. Jej pravú podstatu som si uvedomila asi v 16-17, čiže približne obdobie začiatku druhého ročníka na gympli. Počas toho prvého nebol deň, kedy by som do školy prišla nenamaľovaná. Fakt som bola ako šialená a radšej premohla enormnú rannú únavu, akoby som nemala mať aspoň špirálu na okáľoch. Doteraz netuším ako je možné, že som bola tak hlúpa. :D Každopádne práve v druhom ročníku som na to začala kašľať. Uvedomila som si, že 15 plusových minút v posteli je mi vzácnejších ako to, že medzi spolužiakmi budem vyzerať o niečo viac ako človek. Začalo mi to byť jedno. Nebola som ten typ, čo je zaľúbený do odrazu v zrkadle, ani som nechcela na omietku na svojej tvári baliť opačné pohlavie. A hlavne, začala som byť na líčenie sa lenivá. :D Brala som to tak, že veď idem len do školy. Nič viac. Líčenie som odsunula na druhú koľaj a znížila som ho na občasnú činnosť (rozumej maľovala som sa raz za dva týždne, keď som šla s kamkami na víno, aby som sa aspoň z času na čas cítila krajšia). A takto nejako to ostalo dodnes. Niektorý deň sa nalíčim, iný nie. Väčšinou by sme to asi mohli merať podľa toho, ako sa vyspím. :D Lebo maľovaniu sa už neprikladám tak obrovskú váhu, akú som zvykla. :)
  To isté sa týka aj vecí ako holenie nôh či umývanie vlasov. Tiež boli časy, kedy by som s trojdňovým účesom a orangutaními lýtkami ani nevyšla z domu. Teraz? V poho. Nerobím si z toho veľkú hlavu. Keď sa mi s tým nechce strácať čas, tak to proste nerobím. Na svete sú aj dôležitejšie veci, nie? :D A ak sa to aj náhodou niekomu nepáči a vidím, že na mňa pohoršene zízajú, ich vec. Niekedy ma však poriadne udiví, že napríklad na sociálnych sieťach (ale aj v reálnom živote) sa nájdu ľudia, ktorí dokážu do krvi dourážať kočku, čo sa rozhodla vôbec si neholiť podpazušie, akoby to bol najhorší ľudský prečin. No tak. To sme fakt tak obmedzení a úzkoprsí? Nechajme sa navzájom dýchať a preferovať to, čo je nám najkomfortnejšie. Ak je to niekomu proti srsti, tak tu je rada nad zlato: keď sa ti nepáči, nepozeraj sa!

Snažme sa byť lepšími. Najprv voči sebe samým.
   Ruky hore všetci tí, ktorých tento týždeň ešte nič nevytočilo, nesklamalo, nenaštvalo. Ak medzi tú hŕstku ľudí patríte práve vy, gratulujem. Ale ak nie, posielam vám imaginárne poťapkanie po chrbte, že vám rozumiem a som v tom s vami. Každý boží deň by som poľahky našla aspoň 10 vecí, ktoré by som si predstavovala ináč. Prečo prší? Prečo mi pred nosom ušla električka? Prečo sú ľudia tak bezohľadní? Prečo som zabudla vyniesť smeti? Prečo sú tie vlaky tak natrieskané, že musím 3 a pol hodiny cestou domov stáť pri záchode a byť rada, že sa vôbec veziem? Všetky tieto veci sú na porazenie. Niektoré viac, niektoré menej, no žiadna určite nepoteší. Môžeme hromžiť, nadávať, preklínať celý vesmír, no nič z toho už danú situáciu zmeniť nemôže. A to je tá kľúčová informácia, ktorú si treba uvedomiť.
  To, že čo sa stalo, už sa neodstane, je veľmi podstatné. Minulosť zmeniť nedokážeme, ale dokážeme na ňu reagovať v súčasnosti. A najvýhodnejšie pre nás je aj na negatívne skúsenosti odpovedať s nadhľadom a čo možno najväčším optimizmom. Zbytočne plakať nad rozliatym mliekom. Iba si tak privodíme nervy a situáciu ešte viac zhoršíme. Jasné, že nie všetko sa dá prežiť s úsmevom, lebo naše životy nie sú nalinajkované podľa hollywoodskeho scenára. Ale vo väčšine prípadov to ide. Napríklad, keď už stojíte v tom vlaku pri vecku. Nepridávajte sa k vašim spolubojovníkom, ktorí celí červení v tvári nasrdene odfukujú a preklínajú železničné spoločnosti či samotné ľudstvo. Zvoľnite, nadýchnite sa, vydýchnite a uvedomte si, že fakt o nič strašné nejde. Skvele tu funguje staré známe: ak nejde o život, nejde o nič. ;)

S.

10 komentárov:

  1. Krásný článek, mám z něj radost! :)) Hezky se vyjadřuješ :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. V tomto máš úplnu pravdu. Ten citát s 5 rokmi som už počula a skutočne by sme sa mali podľa toho riadiť (ja som sa už začala). Inak skvelý článok, myslím, že veľa ľudom to pomôže uvedomiť si, čo je skutočne dôležité. :) Určite píš viac takýchto článkov, veľmi rada ich čítam :)

    ORLLING

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne, takéto články mám aj ja veľmi rada a neboj, zaručene ešte budú. ;)

      Odstrániť
  3. Moc povedený článek, máš naprostou pravdu:)!
    Windy pink style

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Tak tenhle článek se ti fakt moc povedl. Skvělé, nenucené rady do života. Ten druhý odstavec mě upřímně pobavil nejvíc :D Též jdu s řízkama na hlavě a srstí na nohách ven, vždyť o co jde. Přítel mě i tak zbožňuje :D!

    www.thewaybya.blogspot.cz

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Veľmi pekný článok :)
    partofnicol.blogspot.sk

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ahoj :) K poslednému odstavcu, kde píšeš, že čo sa stalo, neodstane, mi napadol taký "citát" (neviem, či by som to tak mala nazývať, ale...) Neplač nad rozliatym mliekom. Dosyp cereálie a raňajkuj. Presne sa mi to hodí k tomu cestovaniu vlakom, ktoré veľmi podobne absolvuje aj jedna kamarátka a stretáva tooľko nových ľudí...

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Pekny clanok, veru vela zalezi od nas, hoci niekedy je to tazke. Ale verim, ze keby som aj ja nestreovala pre kazdu somarinu, svet by bol krajsi. Ale niekedy to jednoducho nejde. Inak s tym licenim a mastnymi vlasmi, mna keby niekto videl, ako chodim do prace 😄tak sa ma zlakne. Nalicena sice vacsinou som, ale vlasy dokazem mat katastrofalne a niekedy to plati aj pri obleceni. Ale ja sa zas na to na seba hnevam, ze nie som schopna sa vychystat lebo som leniva 😁. Clovek by to mal robit asi tak, aby bol spokojny sam so sebou. A co sa holenia tyka, tiez som niekedy ako orangutan😁 je vsak smutne, ze keby to niekto videl, tak ma odsudia do vyhnanstva, ale hold taky je trend.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Máš pravdu, nemalo by nás zaujímať čo si myslia druhí. Tá časť s holením a vlasmi sa mi páčila, nemám na to síce veľmi odvahu, ale máš pravdu. Netreba všetko riešiť, sú to malichernosti.
    Bianka

    OdpovedaťOdstrániť