Som iná, časť siedma

Možno vám to príde zvláštne, ale celý život sa zamýšľam nad tým, prečo, preboha, Rusi vystavujú zabalzamovaného Lenina. To je jedna z najmorbídnejších vecí, s ktorými ľudstvo prišlo. Neznášam, keď niekto napíše haha namiesto smajlíka. Som hrozne rada neviditeľná. Pozornosť (mužská alebo taká obyčajná v triede) vo mne vyvoláva tsunami úzkosti. Nosím v sebe iracionálny strach, že sa Zem zrazí s nejakým nebeským telesom a všetci tu pomrieme hrozivou smrťou ako dinosaury. Netuším, z akého dôvodu, ale rada som verná symbolickým veciam. Napríklad na telesnej si vždy, keď sa dá, ukladám veci do skrinky s číslom 13, čo je dátum môjho narodenia. Nenávidím, keď niekto vyslovuje slová tieto, toto a nechty ako ťieto, totok a ňechty. A taktiež, keď ľudia nazývajú paradajku rajčinou, vreckovky kapesníkmi a členok kotníkom. Skutočne si myslím, že na svete nie je veľa ľudí, ktorým by sa naozaj hodila ofina.

- Neznášam mačky (čo som tu na blogu už pravdepodobne písala). No až do takej miery, že napríklad na Instagrame absolútne nedokážem lajknúť takú fotku, na ktorej tento tvor figuruje.

- Keď prší, často nedokážem zaspať, pretože mi tento zvuk príde príliš hlučný.

- Stále si kupujem CD-čká. Nie veľa, ale napríklad RHCP takýmto spôsobom podporujem dodnes.

- Prosím o prepáčenie, ale dvíha sa mi žalúdok zakaždým, keď vidím zamastené okná v MHD od tvárí cestujúcich.

- Nemám rada, keď sa plytvá s jedlom, vodou, elektrinou či čímkoľvek iným. 

- Nedávam masy ľudí. Jasné, že preplnenú MHD nemá rád nikto, ale to je aspoň krátkodobý jav. No taký dvojhodinový koncert či festival ohňostrojov na Brnenskej priehrade bol na mňa priveľa. Často začnem mať z obrovského počtu ľudí na jednom mieste kŕče v žalúdku a ťažko sa mi dýcha. 

- Bojím sa, že prežijem všetkých svojich blízkych a napokon ostanem na svete celkom sama. 

- Na návštevách som vždy neopísateľne zmätená, či sa svetlo na záchode/ v kúpeľni zapína vonku alebo vnútri. 

- Na akciách mi trvá strašne dlho, kým sa osmelím ísť tancovať.

- Neznášam, keď si niekto sadne v rifliach na moju posteľ. Tam proste patrí len pyžamko, nie to, v čom si sadáme do MHD či v čakárni u lekára. 

- Nikdy, ale naozaj nikdy nepochopím, prečo si ľudia nesadnú v MHD, keď sú voľné miesta. Radšej budú blokovať chodbičku a dvere a staršie dámy aby sa cez nich kliesnili k východu... Nehovoriac o tom, že jazda postojačky je oveľa nebezpečnejšia.

S.