Posun

Ako tínedžerka som pomerne intenzívne sledovala videá na Youtube. Také tie, kde dievčatá ukazovali, čo nového si nakúpili, ako si každý mesiac menili dekorácie v izbe a ako vás nabádali k všakovakým DIY. Hoci už takýto content nesledujem, verím, že to svojím spôsobom frčí aj naďalej. Za mňa to boli Youtuberky ako Zoella, MyLifeAsEva, Meredith Foster, LaurDIY, Bethany Mota, Alisha Marie, Tanya Burr (dnes tomu hlavnému prúdu pravdepodobne vládnu nové tváre). Z dlhej chvíle som si nedávno vyhľadala spomínané dievčatá a viete, na čo som prišla? Hromada z tých, ktoré som sledovala pred rokmi, zostala stále verná tomu, ako sa prezentovali na sociálnych sieťach predtým. Napríklad taká Zoella či Alisha. Obe do dnešného dňa natáčajú hauly a get ready with me videá, na čom naozaj nie je nič zlé, ale zarazilo ma, keď som si uvedomila, že ako človek, ktorý pri nich vyrástol, necítim z ich strany žiaden posun, a teda majú pre mňa zrazu nulovú motivačnú a inšpiračnú hodnotu. Iste, makajú na svojich kolekciách oblečenia, kozmetiky, vydávajú knihy, no rada by som takýto rast a rozvoj zacítila aj v ich videách. Je mi jasné, že z pohľadu masového publika a najmä ich peňaženky je výhodnejšie spraviť haul ako video o psychických chorobách či finančnej gramotnosti, ale v konečnom výsledku je to neporovnateľne menej hodnotné.

Jedným žiarivým príkladom toho, ako by som si priala, aby to fungovalo, je Louise Pentland, ktorá začínala úplne rovnako ako ostatné Youtuberky, ale postupne preorientovala svoj content na dôležité témy ako viera, materstvo, investovanie, body positivity a ďalšie dospelácke veci, ktoré sú určené publiku, ktoré pri nej vyrástlo, nie ďalším a ďalším generáciám tínedžeriek. A to ma nesmierne inšpirovalo. 

19. augusta tento blog oslávi 10. výročie vzniku. Veru, vediem si ho od 13 rokov. V archíve nájdete už iba články od roku 2014, nakoľko všetky staršie príspevky som pred mnohými rokmi zmazala. Chcela som začať odznovu, keď na to budem pripravená. Do dnešného dňa sa síce neustále formujem a vyvíjam, no mám pocit, že moje články sa držia istej šablóny. Podobne, ako Youtuberky spomínané vyššie. Stavila som na bezpečnú kartu, pri ktorej nebola veľká pravdepodobnosť, že sa v komentároch strhne vojna a dostanem spŕšku ľadových slov za to, čo píšem. Písala som o oblečení, písala som o kozmetike a cestovaní. Bola to pevná pôda pod mojimi nohami a ľuďom sa celkom páčila, preto som sa jej držala a neriskovala zbytočne kontroverznými témami, ktoré ma však v posledných rokoch začali vnútri mojej duše skutočne zaujímať. 

Hovorím vám to, pretože aj keď som v minulosti písala ,,iba" o oblečení a kozmetike, na nič som sa nehrala. A nevidím dôvod, prečo to robiť teraz. Priznávam, že som prirodzene dospela do štádia, kedy sa proste chcem začať venovať písaniu dospelejších článkov, keďže chuť tvoriť a zaznamenávať svoje myšlienky ma neopúšťa, naopak - rastie. Netvrdím, že vám už nikdy nepostnem žiaden haul alebo recenziu kozmetiky. Postnem, lebo takéto články stále rada tvorím a rada aj čítam. Ibaže do zmesi mojej blogovej tvorby chcem začať radiť príspevky na témy ako viera, umenie, feminizmus, sexualita, rasizmus, hľadanie svojho účelu, boj proti fake news, možno kúsok histórie. Pretože to je to, čo ma momentálne skutočne zaujíma, napĺňa, motivuje a inšpiruje a chcem, aby to bolo konečne vidno aj v tomto online priestore. Som si vedomá toho, že možno kopnem bosou nohou do osieho hniezda, že možno niekoho svojimi názormi popudím, ale hej - sme predsa dospelí ľudia, ktorí dokážu kultivovane diskutovať a vyjadrovať svoje názory, ktoré nemusia byť vôbec v súlade s  tými, ktoré tu budem prezentovať. Navyše si myslím, že niektoré témy by sa mali otvárať čo najviac, lebo ako spoločnosť máme tendenciu k tabuizovaniu a zatváraniu očí pred tým, čo tu nefunguje. 

Svojím spôsobom týmto reagujem aj na aktuálnu situáciu v blogosfére. Vo svojom zornom poli vnímam iba minimum ľudí (bude o nich samostatný článok/ články), ktorí sa venujú vyššie spomínaným témam a mňa to trošičku začína nudiť až otravovať. Resp. bažím po tom, aby ľudia odhodili predsudky a rozhovorili sa o skutočných real-life témach, o tom, čomu veria, k čomu sa prikláňajú a čo ich skutočne v hĺbke duše zaujíma (hoci chápem, že často je v tomto smere prvohýbateľom strach z posudzovania a odsudzovania, z čoho som dlhé roky mala obavy aj ja... a neklamme si, aj stále trochu mám, lebo som dosť citlivá duša). Pokojne ma opravte a hoďte mi do komentárov tipy na real-life blogerov, pretože z môjho pohľadu je takých tvorcov zatiaľ veľmi málo. A to je škoda! Veď každý sme iný a všetci máme čo povedať, tak alebo onak. Nedajme si toto privilégium vziať myšlienkami čo by, keby. 

S.