Príbeh jednej bakalárky

Čím som staršia, tým častejšie sa mi zdá, že čas letí bleskovou rýchlosťou. Niekedy mám pocit, že sa mi pred očami dni mihajú ako obrázky, na ktoré ani poriadne nestihnem zaostriť a už sú preč. Presne takto spätne vnímam svoje tri roky na vysokej škole. Ubehli - a ja ani neviem ako. 

Do Brna som prišla 16. septembra 2017. Naši ma presťahovali na internát a po spoločnom obede v McDonalde sme si naposledy zakývali. Mamina plakala a keď naše auto zmizlo na konci ulice, tiež som mala na mále. Zrazu som bola sama, v cudzom meste, v zahraničí. Nevedela som, čo kde je a ako sa k tomu čomu dostať. Vedela som len to, že čokoľvek sa mi teraz prihodí, nebude to za mňa vedieť vyriešiť nikto iný. Iba ja sama.

ŠKOLA

Zo svojho prvého dňa na univerzite som mala príšerný strach. Ani si neviete predstaviť aký veľký. Som síce neuveriteľná trémistka, ale spomínam si, že vtedy to bolo skutočne chĺpok pred nervovým zrútením. Šialene som sa totiž obávala, že na svoj odbor nebudem stačiť, že ničomu nebudem rozumieť a že si po prvom seminári, kde na mňa budú pozerať a krútiť hlavou, ako sa toto teliatko dostalo na vysokú školu, zbalím kufrík a vrátim sa domov. Myslela som, že tam pre všetok ten stres ani nedôjdem. Ale došla som a nakoniec to nebolo také hrozné - našťastie na nás šli oveľa viac zľahka, ako som predpokladala. To však neznamená, že to bolo vždy jednoduché. Prešla som si ľahkými predmetmi a prešla som si tými zákernými. Oveľa častejšie som však mala pocit, že povinné predmety nie sú vyslovene ťažké, len ma skrátka nebavia a nevidím pre ne vo svojom živote akékoľvek využitie. Myslím si, že s týmto sa v živote potýka obrovské množstvo študentov, ale nepomôžeme si. Treba proste zaťať zuby a nejako tú skúšku spraviť. Vždy si ale spomeniem, ako mi rodičia či starí rodičia tvrdili, že na vysokej sa človek učí už len to, čo sám chce - och, ako veľmi toto neplatí! :D

Z môjho pohľadu bol najkritickejší tretí semester. Niesol sa v znamení nechutného rozvrhu, z ktorého som bola týždeň čo týždeň neskutočne vyšťavená - spomeniem napríklad stredy, kedy som začínala o desiatej a končila až o ôsmej večer. Po každej hodine som mala 20-minútovú prestávku, ktorú som niekedy musela využiť na presun cez celé Brno na inú fakultu, pričom som nestíhala ani samotnú cestu, nieto ešte obed alebo večeru. V tomto čase sme sa tiež sťahovali z internátu do prvého brnianskeho bytu, ktorý však bol na moje študentské pomery dosť drahý, preto som si na brigáde nabrala všetky víkendové smeny, aby som si naň zarobila. Môjmu vyčerpaniu to vôbec neprispelo. Najhoršie však bolo, že našu rodinu vtedy zahalil čierny smútok a poviem vám, boli to u mňa najdepresívnejšie mesiace za posledné roky. V tomto období som bola asi najbližšie skoncovaniu so školou a fakt som bola presvedčená, že tam 3 roky do štátnic nevydržím. Stále mám živo v pamäti, aké odporné to bolo, ako príšerne som sa cítila a koľko som sa narevala. No aj napriek tomu, že si na túto šeď výborne spomínam, netuším, ako som sa z toho nakoniec vyliečila. 

Od tretieho semestra boli veci už len lepšie. Po predposlednom semestri som si dokonca podala prihlášku na magistra, o čom som bola dovtedy skalopevne presvedčená, že to nespravím. Ako všetci dobre vieme, na jar nás svojou prítomnosťou poctila korona, vysoké školy prešli na dištančnú výuku a ja som sa na pár mesiacov rozlúčila s Brnom. A to mi šialene chýbalo.

BRNO

Nebudem zahmlievať. Práve moravská metropola bola jedným z dôvodov, prečo by som si v nej rada predĺžila svoje študentské roky. Brno je skrz-naskrz študentské mesto. Dýcha mladosťou, otvorenosťou, pohostinnosťou (hoci sa tam sem-tam tiež nájde parádny bizár :D). Ale viete, čo tým chcem povedať. 

To mesto sa mi jednoducho vrylo pod kožu a dúfam, že už v ňom zostanem. Milujem sa po ňom túlať, najradšej úplne sama so sebou. Vpíjať do seba atmosféru veľkého mesta, no nie veľkomesta. Za posledné roky som tiež práve v Brne zažila mnoho momentov, ktoré boli pamätné - terajšia láska, prvá skutočná práca, prvé skutočné samostatné bývanie, prvé skutočné preberanie zodpovednosti za vlastný život. V Brne sa udiala aj moja veľká životná osamelosť, kedy som sa s kamarátmi (alebo bez nich?) tisíce kilometrov vzdialenými odo mňa cítila sama ako prst. Spoločnosť mi robilo práve Brnko, preto pre mňa pieseň Under the Bridge od mojich milovaných Red Hot Chili Peppers zrazu začala byť extrémne intímna. 

Veľmi sa teším, že aj naďalej ostávam študentkou a zrovna v moravskej metropole, hoci mám isté pochybnosti, čo nám pretrvávajúca korona zase vyparatí (aj čo sa týka vyučovania).

BAKALÁRKA A ŠTÁTNICE

Ako som spomínala vyššie, môj posledný semester bol poznačený narušením klasickej výučby. Výučby, ktorá mala smerovať k zloženiu štátnej skúšky. V júni. Tak tri stotiny sekundy po tom, ako sa čachrovalo so zatváraním hraníc a vyhlasovaním núdzového stavu v krajine. Ja, samozrejme, doma na Slovensku, rozklepaná a vystresovaná, že sa na tie štátnice proste nedostanem (nakoľko sme ich mali roztiahnuté na 3 dni a výnimky študentom povoľovali jednodňovú cestu). Mala som hrozný strach, že čo vlastne z toho bude, načo nám zaplaťpánboh v škole umožnili štátnicovať v septembri. Okamžite som sa nahlásila na neskorší termín. Za čo som si teda v lete nad skriptami tisíc ráz nadávala, ale v konečnom dôsledku som rada, že som to tak spravila. V júni by to podľa mňa vďaka korone a všetkým zákazom bolo miliónkrát viac stresujúce. Aj bakalárku som si dopísala v kľude, hoci som ju mala dokončenú už niekedy v apríli a zvyšné dva mesiace som len doťahovala blbosti ako tabuľky a formátovanie. Inak neviem, ako vy, ale mne tá finálna úprava diplomovej práce zobrala niekoľko rokov života, plus som si pripadala ako totálny neandertálec, lebo mi ustavične niečo skákalo tam, kam nemalo, niekedy to úplne zmizlo a objavilo sa o 3 strany ďalej, resp. sa zmeny niekedy odmietli uložiť. :D Bol to pre mňa oveľa horší zážitok ako tvorenie samotného obsahu bakalárky. A aj keď je tá práca inak v podstate o ničom a dieru do sveta s tým neurobím, som na ňu predsa len hrdá. Aj na svoj štátnicový výkon, ktorý ma naozaj extrémne kladne prekvapil - najmä, keď vezmeme do úvahy, že sa na mojich štátniciach objavila aj ekonómia a právo, ktorým dodnes rozumiem asi tak, ako keby boli písané klingónsky. 

ČO ĎALEJ

Pred pár dňami som zažila mohutné tsunami of self-appreciation. Bola som na svojom magisterskom zápise, ktorý sa konal zároveň s bakalárskym. Davy roztrasených maturantských kuriatok mi pripomenuli, aká som tiež bola 3 roky nazad. Vystresovaná, že som zrazu na všetko sama, v cudzom meste, v zahraničí. Že teraz za mňa nebudú nič riešiť rodičia a čokoľvek sa mi prihodí, musím sa s tým popasovať. Sama samučičká.

Vždy som bola hrozne uzavretá a hanblivá a vždy aj budem. Najmä preto bola moja vysokoškolská skúsenosť náročná. Ale keď sa ohliadnem za poslednými 3 rokmi, zisťujem, ako neskutočne som sa posunula. Vidím problém? Idem, riešim (hoci to často odkladám a prajem si, aby sa to vyriešilo samo :D). Síce sa pri tom vnútri stále trasiem a pociťujem úzkosť, ale viem, že skrátka inú možnosť nemám, že si musím poradiť. 3 roky na vysokej škole mi dali veľa, ale samostatnosť, skutočná dospelosť a odhodlanosť je jednoznačne niečo, na čo som najviac hrdá (aj keď stále je čo zlepšovať). Čo tam vlastne po tituloch. Už len za ten pravý pocit zodpovednosti za vlastný život a rozhodovanie o ňom to stálo. Preto vždy každému hovorím, nech tú výšku aspoň na chvíľu vyskúša. Viem, že to nie je pre každého, ale každému to aspoň voľačo dá. :)

S.