Keď je toho veľa

Keď je toho veľa, zvyčajne mávam tendenciu zostať pod hŕbou povinností nehybne zavalená, pretože skrátka neviem, čo skôr. Pozerám sa na stoh kníh, ktoré musia byť dovtedy a dovtedy prečítané, na x vytvorených dokumentov vo Worde, ktoré treba zaplniť zmysluplnými vetami a včas odovzdať, na prázdny kufor, ktorý treba naložiť na tretie sťahovanie za posledného polroka, a tak si hovorím - kde začať? Niekedy toho naozaj býva naraz dosť. Je to dobou? Je to systémom? Je to nami? Tak či onak, toto je naša realita. Musím povedať, že to v konečnom dôsledku nepovažujem za problém. Veď mať čo na práci a nezaháľať, nepremrhať celý deň tak, že na ďalší deň si nepamätáme, čo sme vlastne robili, je dobré, motivujúce, stimulujúce. Škoda len, že niekedy je záťaž nerovnomerná a my bezradní, lebo v rýchlosti  nevieme, podľa akého vzorca si preškrtať zoznam povinností.

Som si vedomá toho, že prokrastinácia je to najhoršie riešenie situácie, keď máte na to-do liste veľa povinností, ale úprimne vám poviem, že mi niekedy pomáha. Pomáha mi zamestnať si na chvíľku hlavu niečím úplne iným, niečím, čo odvedie moju pozornosť od stresu a snahy zariadiť si denný program čo najideálnejšie, aby som všetko stihla, ako mám. Najčastejšie siaham po Instagrame, kedy si brúzdam medzi peknými fotkami a moja rozbúrená myseľ sa postupne upokojí. 

Ešte lepšie však funguje literatúra. Predovšetkým beletria. Vďaka nej sa prenesiem do úplne iného sveta, v ktorom neexistujem ani ja, ani moje problémy a povinnosti. To je jedna z príčin, prečo tak milujem čítanie. Lebo ma nežne odťahuje od chaosu a navodzuje vo vesmíre poriadok rovnako, ako v mojom vnútri. Vždy len musím dávať obrovský pozor na to, aby ma Instagram a knihy príliš nevtiahli do paralelného kozmu, lebo na prstoch oboch rúk by som nedokázala spočítať dni, počas ktorých som týmito činnosťami stratila ohromné množstvo času. A to len kvôli tomu, že bolo všetkého tak veľa, až som sa celá paralyzovaná rozhodla nerobiť nič. 

Zvyčajne, keď nastanú takéto momenty, týčia sa nado mnou povinnosti, z ktorých mám obavy a veľmi tápam, lebo príliš neverím v svoje sily a hlavne vo výsledok mojej činnosti. Respektíve verím, ale menej, ako by som mala. Buď to, alebo žezlo prevezme moje overthinkovanie, ktoré neopísateľne psychicky vyčerpáva. Ukážkový prípad je povedzme písanie diplomovky, čo síce nie je rocket science, ale i tak som nervózna z toho, ako začať. Ako prácu štruktúrovať. Akú odbornú literatúru vybrať a ako pristupovať k môjmu výskumu. Príliš veľa otáznikov a príliš rýchly tok času. Táto kombinácia je pre moju myseľ priam vražedná. Preto to celé odsúvam, ako len môžem. Nedobrý prístup, viem. Ale na druhej strane som si dala v rámci školy záväzok, že všetky seminárky, prezentácie, referáty, preklady a iné úlohy si odbijem v prvých možných termínoch a (klop, klop) zatiaľ mi to aj všetko vychádza. Vďaka tejto predvídavosti/nakumulovaniu povinností do jednej októbrovo-novembrovej guče bude mať o chvíľu písanie diplomovky či zarábanie nejakých drobných konečne voľný priechod. 

Viem, že som si to momentálne takto naservírovala hlavne ja sama, ale niekedy ma (asi ako všetkých) moje rozhodnutia dobehnú a trochu ich ľutujem. A ľutujem aj to, že svoje úlohy nie vždy riešim ukážkovo či aspoň adekvátne. Ale sme ľudia, nie stroje. Nie sme dokonalí. Každý cítime, na čo v danom momente máme a na čo nie. Vieme, kedy reálne treba zamakať (lebo nikto iný za nás nezamaká). Naopak tiež vieme, kedy je možné trochu poľaviť. Hlavne v tom nestratiť hlavu. 

Ako sa vy vysporiadavate s dlhým zoznamom povinností? Pociťujete niekedy tiež full to-do list paralýzu, kedy nastupuje prokrastinácia? 

S.