O porovnávaní sa a diplomovkách

Asi každý z nás z času na čas spadne do osídel porovnávania sa s ostatnými. Mňa to laplo nedávno v súvislosti s písaním diplomovky. Začala som sa cítiť vystresovaná, lebo sa mi zdalo, že nepostupujem dostatočne rýchlo, že mi všetko dlho trvá a že okolo mňa je milión ľudí, ktorí napríklad dokážu diplomovku písať s väčším nasadením. A to ma zhrýzalo, pretože som mala pocit, že nie som taká dobrá ako ostatní. Pekná blbosť, čo?

Každý sme iný

Áno, skutočne sú ľudia, ktorí denne dajú dokopy oveľa viac strán textu ako napríklad ja. Rovnako, ako sú ľudia, ktorí ich dajú dokopy menej. Pričom všetky prípady sú úplne v poriadku. Každý pracujeme ináč. Každý má svoj vlastný štýl, svoje vlastné tempo, každý inak spracúva informácie, inak premýšľa, inak si nastaví time management. Každý má iné povinnosti, pracovné prostredie, náladu, rodinnú či spoločenskú situáciu. Každý sa sem tam zle vyspí, každého sem tam niečo trápi, desí, bolí. Na náš výkon skrátka pôsobí X faktorov a nie vždy tieto faktory dokážeme adekvátne ovplyvňovať.

O porovnávaní sa

Ale o tom je život. Raz sa darí, raz sa nedarí. Porovnávanie sa v tom však vôbec nepomáha. Je zvláštne, ako často sa k tomu dnes ľudia uchyľujú. Bolo to tak aj pred sto rokmi? Asi áno, ale v takej miere ako teraz, keď sa na nás napríklad zo sociálnych sietí jednostaj usmievajú ľudia úspešnejší ako my? Myslím, že je potrebná veľmi silná vôľa či veľký životný optimizmus, aby si to človek dokázal "nevšímať". Zaujímavé je, že ako inteligentné bytosti aj vieme o tom, že porovnávanie sa s druhými nám škodí a nemali by sme to robiť, ale teória je vždy niečo celkom iné ako prax. Treba sa však sústrediť na seba, na svoju cestu, na to, čo najlepšie vyhovuje nám, za akých podmienok sa cítime dobre a kedy dokážeme byť najproduktívnejší. A nestresovať sa tým, že Janka a Danka sú dnes produktívnejšie ako ja. Zajtra možno ja budem produktívnejšia než ony. Ale v konečnom dôsledku nejde o žiadnu súťaž, iba ak samej so sebou.

Stále sa s tým učím pracovať a vyrovnávať. Stále mám ťažšie chvíle. Niekedy sa z toho stresu proste potrebujem dobre vyplakať. Ale potom to striedajú tie ľahšie chvíle. Hlavné je nestratiť z dohľadu svoj cieľ a neustále si uvedomovať, aké konkrétne osobné prekážky musím (ja a nikto iný) zdolať na ceste k nemu... A tiež to, že nesmiem dopustiť, aby ma stres a úzkosť celkom opantali, hoci je to niekedy veľmi ťažké. 💭

Strhne vás niekedy porovnávanie sa s druhými?

S.