Ťažké časy

Máme tu ťažké časy. A niektorí z náš ešte ťažšie. 

Pôvodne som nemala v pláne písať o vojne, veď o nej píšu všetci navôkol nás. Z každej strany len to isté, až to všetko útočí človeku na hlavu ako rozžeravený kov. Pred informáciami nie je kam utiecť. Nie je kam sa schovať. Nie je ako vypnúť. Zrazu je problém sústrediť sa aj na úplne obyčajné aktivity. Človek má jednak nutkanie neustále kontrolovať správy, jednak radšej hľadieť von z okna alebo do bielej steny. Tá úzkosť, ktorá všetko opriadla. Ten pohľad na na húfy prišelcov. Na modro-žlté vlajky, ktorými sú posiate všetky mestá. Je to ťažké. Pri tomto type ťažkého sa všetky naše problémy zdajú malicherné.

Každý podobný typ ohrozenia v 21. storočí prežíva ináč, ale ešte som nestretla človeka, ktorý by bol voči aktuálnej situácii absolútne ľahostajný. Niekto to prežíva viac, niekto menej, ale v konečnom dôsledku to prežívame všetci. 

Ja som bola úzkostlivá vždy, už odmalička. Zažila som aj také momenty, že som dlhé minúty, ktoré sa postupne preklopili do hodín, ležala s plačom pod perinou a triasla sa, ale tak vnútorne, a nedokázala som si do žíl pustiť pokoj. Z rôznych dôvodov. Ale hrozba vojny, hrozba toho, že sa prebudím na hučanie sirén - spustilo to vo mne úplne novú vlnu úzkosti, dimenzie ktorej som doposiaľ nemala možnosť preskúmať. Našťastie. 

Je síce pravda, že strach a nepokoj, o ktorom píšem vyššie, nie je vôbec opodstatnený v porovnaní so strachom, ktorý prežívajú naši východní susedia, avšak vedomie, že stačí jeden jediný mocný človek a všetko sa v okamihu môže zvrtnúť smerom záhuba, je nesmierne ťaživé. Rovnako ako každodenná neistota, otázniky visiace nad novým zajtrajškom. 

Prvé dni od začiatku invázie nebola kapacita na žiadne iné témy, žiadne iné činnosti či pocity. Ale veľmi rýchlo som zistila, že musím zapracovať na mechanizmoch, ktoré mi pomôžu túto situáciu zvládať, inak pravdepodobne zošaliem. Veď predsa ktovie, ako dlho bude toto extempóre trvať. Zvolila som prvé a asi najprostejšie spôsoby, aké som mohla, avšak niečo náročnejšie by som asi narýchlo nezvládla. Vo voľných chvíľach som sa opäť pustila do sledovania Gilmore Girls, pretože som potrebovala niečo, čo dobre poznám, niečo hrejivé, útulné a milo zábavné. S veľkou vervou čítam (čo je môj obranný mechanizmus, odkedy som sa naučila rozlišovať písmenká, ale považujem ho za jeden z najúčinnejších). Veľmi mi pomáha aj ponorenie sa do písania diplomovej práce, hoci sa mi na to prvé dni od začiatku vojny ťažko sústredilo. Teraz je to však oveľa lepšie a práca, pokiaľ sa vykonáva v plnom nasadení, je skvelý spôsob, ako prísť na iné myšlienky. Keďže som človek milujúci teplo a slnko, nesmierne ma tešia tieto teplé a slnečné dni - vtedy sa len tak vystavím hrejivým lúčom a snažím sa myslieť len na kúpanie sa v jari. Od reality ma odtŕha aj starostlivosť o kvety. Čas s milovanými. A všímam si, že aj obyčajné činnosti ako starostlivosť o domácnosť. Možno to súvisí s tým, že si posledný mesiac všetky tieto drobnosti vážim o to viac, lebo skrátka nie sú samozrejmé a môžu vám byť veľmi rýchlo vzaté.

Pevne verím, že takto nebude Európa a vôbec celý svet žiť dlho. Že sa opäť vrátime k tým dňom, kedy bol covid náš najväčší problém. Alebo ideálne tam, kde žiadne významné problémy nehýbali spoločnosťou. Hoci... Bolo také vôbec niekedy?

Aké obranné mechanizmy platia u vás? Ako spracovávate vývoj posledných dní? Ako sa s tým vyrovnávate? Do akej miery to prežívate? 

S.

Komentáre

Obľúbené príspevky