To, čo nasleduje

To, čo nasleduje, bude výzva. To, čo nasleduje, bude strach - strach z kroku do neznáma, strach z bezhraničnej zodpovednosti, dospelosti, ktorá tu bude až do samého konca. Ale to, čo nasleduje, bude zároveň vzrušujúce, bude to more, nie, oceán možností a príležitostí. Bude to láska, šťastie, bude to život, aký som vždy chcela presne tam, kde som vždy chcela...

Presne toto mi vírilo hlavou tesne po štátniciach, po obrovskej zmene v mojom živote. Všetko bolo tak žiarivé, že som mala sto chutí všetky elektrizujúce emócie zaznačiť dúhovými farbami na každý múr sveta. Mala som pocit, že ak sa o svoje vnútro nepodelím, explodujem. Bolo toho tak veľa. Tak veľa, čo som chcela povedať, vykričať. Keď sa však na to dívam spätne po niekoľkých mesiacoch, tá hromada emócií bola možno príliš ťažká a spletitá. Nevedela som totiž, ako to všetko uchopiť, z ktorého konca začať a rozprávať tak, aby to dávalo zmysel. A tak som svoje pocity vo veľkej väčšine mlčky spracovávala sama v sebe. Dopriala som si čas, lebo to je niekedy to najlepšie riešenie. Či ho bolo dosť, neviem, ale dnešný nový článok po štyroch mesiacoch môže byť toho dôkazom.

K písaniu som sa chcela vrátiť okamžite po štátniciach, hneď, ako opadol ten trýznivý školský stres. Sadla som si, otvorila notebook a... a nedokázala som nič vyprodukovať, pretože slová mi vírili v hlave nekontrolovateľnou rýchlosťou a s nimi aj všakovaké témy a excitované emócie. Čo bol problém, pretože som vždy túžila po tom, aby moje slová zneli rozvážne a pokojne. Musela som sa utíšiť. Pochytať jednotlivé atómy tornáda v mojej mysli a roztriediť ich do šuflíčkov v mozgu, odkiaľ ich odo dneška budem premyslene vyberať. 

Písanie milujem a nesmierne mi počas uplynulých štyroch mesiacov chýbalo. Preto som absolútne nadšená, že dnes, keď si sadám a otváram notebook, dokážem už vyprodukovať niečo, s čím som spokojná. Je pravda, že tento článok nebude žiadne veľdielo, skôr taký odrazový mostík k tomu, čo chcem tvoriť v budúcnosti - to však nijako neznižuje jeho hodnotu (aspoň pre mňa samotnú). Aby som vyplávala z abstraktných vôd a bola konkrétna - na blogu nastanú určité zmeny. 

Prvou z nich je, že som ukončila všetky spolupráce, s ktorými som už nesúznela, pretože v posledných článkoch na blogu bolo podľa mňa cítiť, že tam čosi škrípe. Že slová boli naťukané z povinnosti, nie z entuziazmu. Boli to všetko pekné príležitosti, za ktoré som veľmi vďačná, ale všetci sa posúvame a u mňa v tomto veru nastal čas ísť ďalej. Ak ste môj blog navštevovali pre kozmetické články, asi vás táto jeho nová verzia sklame, pretože kozmetiky tu už veľa neuvidíte. Orientovať sa budem na to, čo je pre mňa momentálne zmysluplné a môjmu srdcu drahé (nápoveda: knižky... veľa knižiek). Áno, knižné spolupráce zostávajú a s radosťou prehlasujem, že ich stále pribúda. Literatúra bude pravdepodobne tvoriť gro v rámci tém mojich nových článkov, na čo sa preohromne teším, lebo po štátniciach som sa s láskou vrhla na čitateľské resty a moje srdce vďaka tomu spieva. Preto dúfam, že sa tu postretávame viacerí, ktorým sú knihy ľúbezné a vzídu z toho príjemné debaty.

Nebude to však len o literatúre. Opäť by som sa rada vrátila k úvahám, k esejistike. Možno zabŕdnem aj do niektorých spoločenských tém, hoci som si vedomá toho, že v dnešnom socio-politickom ovzduší sa to môže rovnať kopnutiu do osieho hniezda. Každopádne sa chcem venovať zmysluplným témam, tak uvidíme, ako to pôjde.

V súvislosti s týmito zmenami uvažujem aj o celkovom presunutí blogu na iné miesto. Zatiaľ netuším, aké miesto by to malo byť, ani len to, ako by malo približne vyzerať, ale s Beautiful Savage už necítim tú spriaznenosť ako pred rokmi. Bol to výplod jednej tínedžerky, bol to dievčenský online denník, bola to zábavka. Takto nejako mám celý blog zafixovaný vo svojom vnútri. Teraz by som však chcela, aby to bol blog mladej ženy, aby bol o krok ďalej, aby viac reflektoval to, kým som dnes, nie to, kým som bola, keď som ho v roku 2014 založila. A to je veľmi podstatné. 

Všetko si ale musím premyslieť, zmeny určite nenastanú zo dňa na deň. Možno budú v procese týždne, mesiace a možno ani nenastanú. Prvý raz v živote si na blogu nejdem dávať žiadne záväzky, nejdem si plánovať články, nejdem si zadávať deadliny, nebudem sledovať, koľko som toho kedy napísala. Keď budem mať potrebu písať, budem písať. Keď sa na to nebudem cítiť, doprajem si čas. Také jednoduché. Chcem totiž, aby to bolo zase o tej radosti z ťukania do klávesnice a z vašich reakcií. 

Dúfam, že mi budete aj v tejto novej etape blogu verní. Veľmi sa na ňu totiž teším. Snáď vás nesklame.😌

S.

Komentáre

  1. Dúfala som, že sa s nami podelíš o svoje skúsenosti s hľadaním práce - či sa ti podarilo zamestnať v oblasti prekladateľstva, a tiež s hľadaním bývania, sťahovaním, nejakými plánmi do budúcnosti a celkovo takéto osobnejšie témy. Myslím, že to je obsah, ktorý je zaujímavý pre väčšinu návštevníkov blogov. Debatovať o knižkách a o tom, čo s v súčasnosti deje.. nič v zlom, ale to neznie veľmi lákavo.

    Martina

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Martina, ďakujem za komentár. :) Osobnejšie témy určite budú, presne na ne som myslela, keď som písala, že by som sa rada vrátila k úvahám.

      Nad článkom o hľadaní práce som síce uvažovala, ale neviem, či by to bolo také zaujímavé čítanie, ako si myslíš. :D Ak však je záujem zo strany čitateľov, určite sa tomu rada povenujem.

      Čo sa týka knižných tém, som si istá, že to nebude pre každého. Nemožno však ulahodiť všetkým a ja čoraz menej túžim kráčať cestou, ktorá bude lákať masívne publikum. Konečne totiž chcem docieliť to, aby blog 100% odrážal to, kým som a čo ma baví. Jasné, že pri tom nejakých čitateľov stratím, ale život je o sústavnom posune, veci sa skrátka menia, ale hlavne sa nič strašné neudeje, keď sa isté cesty rozdelia. Iné sa zas spoja. :) A o tom to pre mňa je.

      Odstrániť
  2. Teším sa, že si späť :) Tvoj blog sledujem snáď od jeho vzniku. Podľa mňa by bola škoda, keby si s ním skončila a začala písať nový. Je to síce etapa, ktorá je za tebou, ale stále je tvojou súčasťou - ukazuje ako si sa vyvíjala z mladého dievčaťa na dospelú ženu. To je len môj názor...

    Kozmetické články mi určite chýbať nebudú, nakoľko mám pocit, že v dnešnej dobe všetky blogerky píšu len o kozmetike. Ako čitateľ by som ocenila návrat k osobnejším témam. Tipy na knižky si tiež rada prečítam, ale pre mňa je na blogoch najzaujímavejší práve denníkový obsah - či už sa jedná o školu/prácu, hľadanie a zariaďovanie bývania, vlastné názory, random fotky alebo aj oblečenie, ktoré je za mňa formou sebaprezentácie.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky