ZMENA - jednoduché slovo so zložitým významom

Nedávno som vám spomínala, že mám v pláne napísať jeden trošku obsiahlejší článok, v ktorom vám rozpoviem čosi z toho, čo nosím vo svojom vnútri. Niečo o tom, aká som bývala a aká už v žiadnom prípade nie som. A zrejme ani nebudem. Vo väčšine sa to týka blogu, tým pádom aj vás, nakoľko som každý deň poctená toľkými čitateľmi. Sľubovaný článok je už konečne tu a kto nemá rád dlhé texty, dúfam, že sa budú páčiť aspoň fotky. :D

Niektorí z vás to možno vedia, niektorí nie, ale tento blog nefunguje iba rok. Ak by som mala byť úplne presná, 19. augusta by oslávil krásnu päťročnicu. :) Celé som to tu založila naozaj už pred piatimi rokmi pod názvom Vida cotia s tým, že budem nadpriemerne aktívna - čo sa článkov týka, budem fotiť veľa outfitov, módnych vychytávok, budem tam mať plno čitateľmi obľúbených rubrík a samozrejme, veľa followerov. Nuž, mala som veľké oči. :D Návštevnosť na blogu nenarastala tak, ako by som chcela, a spočiatku som si svoje články čítala snáď len ja sama. Ale po nejakom prvom rôčku sa to o trošičku pohlo. Keď si však uvedomím, o akých bludoch som vtedy písala, neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Celkom presne si spomínam, že jeden celý článok obsahoval podrobný opis toho, ako sme s naj kamkou strávili deň v parku alebo postup totálne nemožného diy náramku. Ou em dží! :D Nuž, ale predsa som mala iba 13. Vtedy to celé bolo niečo ako internetový denník, ale dosť detailný. Niekedy som len tak bezducho trepala, inokedy si vylievala dušu - lebo veľakrát sa vám lepšie vyrozpráva cudzím ľuďom, ako tým známym. Bol to ten najmenej profi blog na svete, ale aj napriek tomu som milovala písať články. Mala som nejaký koníček, niečo, na čo som sa každý deň po príchode domov mohla tešiť. Niečo, pri čom som sa uvoľnila a čo mi často dodalo silu a dobrú náladu.
  Veľký zlom však prišiel v čase, keď som nastúpila na strednú. A táto časť môjho života je až do dnešného dňa dosť... komplikovaná. Ani neviem, kde by som začala. Nejakým spôsobom sa veľa vecí v mojom živote zmenilo k zlému. Nielenže mi na pleciach spočinulo obrovské kvantum povinností, na ktoré som nebola zvyknutá, ale aj z tej citovej stránky ma to začalo drviť. Pomaly, ale isto sa zo mňa začal stávať zarytý sociopat, aj keď kedysi to zvyklo byť úplne naopak. V dôsledku toho som začala blog najprv zanedbávať, až nakoniec prišlo k tomu, že som proste zmazala všetky článku (ktorých bolo v tom čase okolo 500) a nechala blog zapadať prachom. Už ma to ani veľmi netešilo, skôr som v tom videla príťaž, tak som si povedala, že svoj život teraz musím aj tak sústrediť na úplne inú parketu.

  Ale veci sa na mňa valili stále viac a viac, až to prestávalo byť zdravé a mala som fakt zlé obdobia, kedy by som najradšej už nikdy nevyliezla z pokoja mojich štyroch stien. Plač bol takmer na dennom poriadku, lebo vďaka mojej nadpriemernej citlivosti som veci zvládala ešte horšie, ako by som mala.
  Vtom som však zbadala pomyselné svetielko na konci tmavého tunela. V hlave mi po takmer ročnej pauze s blogom vzkrsol nápad, že by som ho mohla obnoviť. Tento raz som od toho nečakala veľa. Žiadne veľké plány s outfitmi ani ničím podobným. Chcela som iba späť môj online denník, kde sa môžem sem-tam posťažovať, sem-tam potešiť seba aj vás. Nechcela som ani veľa čitateľov, ako tomu bolo pred pár rokmi. Túžila som po kúsoku internetového priestoru a zanechať v ňom drobnú stopu v pár ľuďoch. A asi tam vznikli prvé myšlienky mojej "blogovej transformácie". Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, za tento krok asi vďačím aj pár milým ľuďom, ktorí mi v blbom období pomáhali na nálade pridávali, nie ma o ňu oberať - presne ako celý zvyšný negatívny svet.
  Malichernosti ako novinky v šatníku každý druhý deň alebo čo najúžasnejší outfit dvakrát do dňa ma prešli; dá sa povedať, že som im už ani nerozumela. Zrazu mi takáto zanietenosť prišla štipku povrchná a povedala som si, že takýto ráz svojmu blogu dať nechcem. Práve preto sa tu postupne začali objavovať články z iného súdka, napríklad veľa randomov, výletov, v poslednom čas to boli hlavne kecy o knihách, filmoch či inšpirácii do domácnosti. Veci, o ktorých ma bavilo omnoho viac písať a premýšľať, pretože boli skôr psychické ako materiálne.
  Dôležité je tiež podotknúť, že nie som žiaden fashionista. Nemám taký ten prirodzene dobrý "čuch" na nákup oblečenia ani skladania outfitov. Celé je to o tom, že sa iba rada pekne obliekam. Ale tak jednoducho pekne, nie "in/ módne/ sezónne pekne", ako to možno vídavať na fashion blogoch (fashionistky/ -ti, dúfam, že sa nenahneváte, aj napriek tomu, že ja osobne to vnímam inak, vaše blogy milujem, nachádzam inšpiráciu a skutočne často aj čítam ;). Niekedy ma teda premkne aj chuť ukázať vám niečo z tejto oblasti môjho života, ale nie je pre mňa tak prioritná, ako sú tie lifestyle veci.
  A práve to je podstata tohto článku, ak ju náhodou hľadáte a neviete nájsť. :D Že tak, ako som svoj blog viedla kedysi, to už vôbec robiť nechcem. Nechcem písať, ak nemám skutočne čo povedať. Vždy si radšej počkám na tú správnu chvíľu ako trepať o hlúpostiach. Píšem o živote, o strastiach aj radostiach, o tom, čo vidím navôkol seba, čo sa mi páči a čo nie. Je mi to bližšie ako posudzovať trendy a či sa tento kardigán hodí k tejto sukni. V tom som našla zmysel a odkedy som si veci takto ujasnila, blog mi robí omnoho väčšiu radosť ako kedykoľvek predtým. Znovu je to moje obľúbené miesto, kam sa utiekam, ale tentokrát to milujem ešte oveľa viac. Koniec koncov, to je predsa na blogovaní to najdôležitejšie. :)

  Toto je jeden z tých článkov, kde mi nevadí dotknúť sa aj módnej oblasti. Sami ste však určite zaregistrovali, že outfit postov je tu pomerne málo, ale teraz aspoň sami viete prečo. Preto aj nerada sľubujem, kedy sem nejaký takýto článok pribudne, pretože to sama neviem. Pribudne, keď sa na to budem cítiť. :D Ináč, väčšinu času chodím oblečená v zmysle maximálnej pohody, čo znamená rifle, tričko, tenisky. Nič módne. Vlastne je to často celkom bezvýrazné. Na druhej strane ma ale niekedy prepadne obrovská chuť obliecť sa ozaj pekne a chvíľu stáť pred skriňou, kombinovať a premýšľať, čo by s čím šlo. Z takýchto momentov potom zväčša vznikajú inšpirácie na outfit posty. :D Inokedy však na to nechcem tlačiť, lebo viem, že keby som tlačila, ten článok by nepôsobil tak prirodzene a ani odozva by nebola taká veľká.
  Nuž, toto bol môj vnútorný monológ, môj momentálny feeling a som rada, že som vám to trošku priblížila. Že som obnažila svoje myšlienky. Preto by ma teraz zaujímal aj váš názor na nejakú časť tohto textu alebo na text samotný. V komentároch mi o tom pokojne čosi napíšte. :)

Čo sa outfitu týka, mala som oblečené:

Lodičky, náramky: New Yorker

 Šaty: Pepco

Kardigán: darček
Opasok, kabelka: H&M

S.