Aké je to byť introvertom

Vždy som vedela, že moja povaha a vôbec celý život sa orientuje introvertným smerom, ale až posledných pár mesiacov si uvedomujem, ako veľmi. Len tak zo srandy som si na túto tematiku ťukla na Pine a tak som sa do browsovania zahĺbila, že som tam strávila pomerne dlhú dobu. :D Netuším, čo som si myslela, ale naozaj ma prekvapilo, že na svete existujú ľudia s úúúplne rovnakým zmýšľaním, ako mám ja. Svojím okolím, s ktorým väčšinou vôbec nezdieľam podobné hodnoty a myšlienky, som totálne zdegenerovaná, a preto bolo pre mňa neopísateľnou útechou ocitnúť sa v oáze porozumenia. V dôsledku toho mi napadlo spísať tento článok o tom, aký je vlastne život introverta. Budem veľmi rada, ak sa v komentároch podelíte o svoje dojmy a ak, naopak, patríte k extrovertom, dúfam, že o čosi lepšie pochopíte opačný pól komunity. ;)

Introverta poteší, keď sa mu zrušia plány. Sme jedinci, ktorí rovnako, ako milujú kvalitnú a plnohodnotnú spoločnosť blízkych, milujú aj hovieť si osamote doma. :) Keď sa zrušia plány mne, iba veľmi málo ráz sa mi stalo, že som za ne narýchlo hľadala náhradu. Obyčajne si totiž namiesto zrušeného rande či práce pozriem film alebo sa začítam do dobrej knihy. Nachádzam v tom malilinkú úľavu, pretože mám neočakávane pár minút na oddych. Pre niekoho, komu je tento pocit cudzí, je to určite ťažké na pochopenie a priznávam, že to sama neviem príliš dobre vysvetliť. :)

~

Keď sú introverti sami, takmer nikdy nie sú osamelí. Nie nadarmo sa hovorí, že introverti majú veľmi bohatý vnútorný život. Pretože majú. Máme. Naše mysle neustále pracujú, neustále analyzujú, vyhodnocujú situácie a slová, čo odznejú naokolo. A keď nám náhodou spoločnosť v samote nerobia myšlienky, nahrádza ich ticho. V ňom totiž dokážeme nájsť neskutočný pokoj, harmóniu, potešenie. Viem, že niektorým ľuďom ticho lezie na nervy, sú pri ňom nepokojní a nevedia, čo od dobroty, ale ja som, čo sa tohto týka, presný opak. :)

~

Pre introvertov je ťažké otvoriť sa druhým ľuďom. Ó, áno. O tom by som vedela napísať celé štúdie. Jedným z okatých príkladov je povedzme stredná škola. 4 roky sú pre mňa nepredstaviteľne málo na to, aby som si našla priateľov. (Iste, že som sa s niekoľkými skamarátila, ale tam prebehla mimoriadna zhoda vlnových dĺžok. :D) Myslím to však všeobecne. Kým sa introvert odhodlá s niekým vôbec nadviazať kontakt, trvá to podstatne dlho. A to nehovorím o pre niekoho obyčajnom odkrývaní tajomstiev, spomienok, strachov a pod. Nám sa to javí ako nadľudská úloha. Ale ak to pre vás spravíme, vedzte, že ste neobyčajní. ;)

 Introverti majú radi svoju komfortnú zónu. A vystúpiť z nej je, poviem vám, veľmi ťažké. Či už sa to týka narúšania osobného priestoru (!neznášam typy ľudí, ktorí sa k vám pri rozhovore nakláňajú na 5 centimetrov alebo sa vás neustále potrebujú dotýkať... ugh) alebo tej psychickej stránky (napríklad vás ktosi núti vystúpiť pred masou ľudí s prejavom, prezentáciou, alebo vám prikážu, aby ste im o sebe 5 minút vkuse niečo hovorili. V takýchto situáciách mám v hlave prázdno, dych sa mi zasekne v pľúcach a premýšľam, akým intergalaktickým signálom sa mám s ľuďmi, ktorí čakajú na moju odpoveď, dorozumieť. :D Pretože si zrazu nespomínam, ako znie slovenčina či iný jazyk, ktorý ovládam. Je mi úplne jasné, že práve toto sa môže niekomu zdať veľmi zábavné, ale mne to tak naozaj nepripadá. Jedny z najnepríjemnejších spomienok môjho života pochádzajú práve z takýchto udalostí. A už teraz mám istú predstavu, ako budú vyzerať moje maturity a neskôr nejaké prijímacie pohovory. :D Vlastne... jednu takú vec som si nedávno zažila v banke (kde tí ľudia navyše rozprávajú mandarínskou čínštinou o sci-fi záležitostiach, ktorým neporozumiem ani v nasledujúcich životoch) a domov som prišla v stave, že už nikdy nechcem vyliezť z bezpečia mojich 4 stien a čeliť ľudstvu. :D). 

~

Keď ide introvert von (párty), vždy si uvedomí, prečo vlastne nechodí von. Myslím, že k tomuto bodu netreba ani veľa hovoriť. Zase raz tu funguje rovnica introvert + kŕdeľ ľudí + hluk + nemožnosť úniku = jeden veľmi veľký nepríjemný pocit v bruchu + túžba zakrútiť sa doma do periny. :D Adekvátnym miestom pre introverta je podľa mňa zašitá kaviarnička s pohodlnými kreslami, tichým personálom, nevtieravou tlmenou hudbou a širokým výberom čaju. :)

~

Ako povedal Charles Bukowski, "nemám čas na veci, ktoré nemajú dušu". Preto sa niekedy zdáme flegmatickí, nezúčastnení, letargickí, ignorantskí. Z času na čas to tak určite je, avšak nie stále. Všetko okolo seba vnímame, ale nemáme potrebu každú čiastočku informácií rozpitvávať. Ak vec vyhodnotíme ako nepodstatnú, nevidíme dôvod, prečo si tým zaťažovať myseľ. Milujeme hlboké debaty o hlbokých veciach a sú nám proti srsti konverzácie o počasí a čo má kto nové. Pre introverta je to veľmi neprirodzené. Plytkosť navodenej témy sa totižto bije s hlbokým charakterom. ;) (Výnimky však potvrdzujú pravidlo a s mojimi priateľmi rada rozoberám aj nehorázne vtákoviny, nie, že nie. :D)

Do ktorej skupinky sa radíte vy? Poznáte niekoho podobne silne introvertného? Vykazuje podobné známky, ako som opísala vyššie? Ako sa vám darí vychádzať s introvertmi? :) Pokojne sa zapojte do debaty, budem len vďačná za nejakú spätnú väzbu. ;)

S.