Pár slov o mojej existenciálnej úzkosti

Vždy som vedela, že to s mojím introvertizmom preháňam. 

  Raz to bolo lepšie, raz horšie. Raz som si to uvedomovala viac, inokedy menej. No tá myšlienka tam stále bola. Vedela som, že od energickej, optimistickej, spoločenskej a neustále veselej osoby mám na míle ďaleko. Nadchýnam sa len pre málo vecí, no je pravda, že ak, tak poriadne. Neznášam byť stredobodom pozornosti. Milujem samotu. A ticho. Dokázala by som bez slova vydržať neuveriteľne dlhý čas. Mám problém s nadväzovaním vzťahov. Už ako malá som radšej ostala doma s knižkou namiesto vešania sa po preliezkach. Plané reči a prázdne slová sa mi z duše protivia. Nikdy nezabúdam, aj keď by som v mnohých prípadoch veľmi chcela. Často ma negativita, sklamanie a hlúposť, ktoré okolo seba vídam, doženú do stavu maximálnej ľahostajnosti voči svetu. Som dosť nerozhodná, zato trpezlivá a na výsledok si rada počkám. To, čo mám v hlave, sa veľakrát nezhoduje s tým, čo vypustím z úst - nie som si totiž istá, či by tým myšlienkam väčšina ľudí v okolí porozumela. Mnohokrát ma negatívne dokáže ovplyvniť cudzie nešťastie, akoby to bolo moje vlastné. V istých ohľadoch skutočne nerada skúšam veci a situácie, ktoré sú pre mňa nové. 

  A nedávno som zistila, že je toho viac. 

  Ak môj blog sledujete dlhšie, možno tušíte, že som práve v maturitnom ročníku na gympli. Táto skutočnosť so sebou nesie obrovské bremeno - rozhodnúť o veľkých zmenách, ktoré ma v nadchádzajúcich mesiacoch budú čakať. A toto rozhodovanie je snáď tou najzložitejšou vecou, akú som kedy podstúpila.
  Do konca 3. ročníka som si hovorila, že nie, ešte to nejdem riešiť, mám kopec času, veď sa to prinajlepšom nejako vyrieši samo. V júli som už začala cítiť menší nepokoj, lebo som vedela, že prázdniny sú posledným vhodným časom na vyvetranie hlavy, pretože od septembra začnú tie najhoršie možné scenáre. No akosi sa mi podarilo všetok strach napchať do šuflíka v mozgu, ktorý som zamkla na sto zámkov a nechala tak. Lenže prišiel august. A s ním i nervozita, ktorá sa už nedala ukryť nikde. Vnútorne ma zhrýzala, napádala moju snahu o pozitívne myslenie a nútila ma upadať do depresie, ktorá ma, aby som bola úprimná, vydesila. Bolo to niečo neskutočne intenzívne a škaredé. Čosi také som už veľmi dlho nezažila a úplne som si odvykla od toho, aké to je, keď vás v osídlach drží niečo síce iracionálne, ale zato neopísateľne mocné, mocnejšie než vy. Chvíľami som mala pocit, že sa už z toho nikdy nedostanem, že sa nadobro prestanem tešiť z vecí, čo ma inokedy tešili, lebo v hlave mám len jedno: otázku, kto vlastne som a kam smerujem. Kam chcem smerovať. A či vôbec mám na to, aby som sa na tej ceste udržala.
  Je mi jasné, že takéto a ďalšie podobné myšlienky sú celkom typické pre môj vek a asi sa s tým potýka mnoho ďalších rovesníkov, no predsa... U mňa to bolo dosť šialené, lebo takéto veci prežívam omnoho hlbšie ako ,,bežní ľudia". Všimla si to väčšina mojich kamarátov a rodičia tiež, že so mnou nie je všetko tak, ako bežne bývalo, a začali sa vypytovať, čo mi je. Lenže odpovedzte im, keď to ani sami neviete slovami opísať. Výsledkom bolo, že som bola omnoho viac nevrlá a neveľmi príjemná, takže sa ľudia odo mňa v tom čase pratali. Na jednej strane mi to vyhovovalo - aspoň som nemusela čeliť ich otázkam, ktoré vo mne spúšťali novú vlnu nervozity. Na strane druhej som však vďaka tomu bola sama so svojimi myšlienkami, ktoré prehlbovali môj nepokoj a umocňovali sklamanie, že v živote nerobím nič podstatné, neplánujem nič podstatné. A tak som si zo srandy klikla na Gúgl, naťukala symptómy a s prekríženými prstami dúfala, že nájdem aspoň jeden odkaz, ktorý mi ukáže, že v tomto nie som sama a na svete je ďalší taký psychouš s podobným problémom.

  Narazila som tam na test úzkosti. (V tomto štádiu už som o nej čo-to vedela najmä vďaka Zoelle, ktorá sa s ňou potýka tiež a párkrát vo svojich videách spomenula nejaké krízové situácie a ako sa s nimi vyrovnáva.) Odpovedala som v ňom na otázky ako či som schopná relaxovať, či sa prehnane sústredím na stresové situácie v mojom živote, či sa cítim tak šťastná ako ľudia okolo mňa a pod. Boli tam spomenuté aj nejaké telesné prejavy ako sucho v ústach, lapanie po dychu alebo napäté svalstvo. Vyhodnotenie mi prinieslo slovné spojenie existenciálna úzkosť. Táto špecifikácia mi bola doposiaľ neznáma, no v charakteristike som sa našla: Máte vysoký level existenciálnej úzkosti, ktorú môžeme vysvetliť ako nespokojnosť so životom a tým, že veci sú akosi za hranicou ovplyvniteľnosti. Takíto ľudia sa často cítia bezmocní, lebo nič nie je predvídateľné alebo stabilné, premýšľajú, prečo nie sú tak šťastní, ako sa javia ostatní. Niekedy sa môžu cítiť mimo kontroly, boja sa budúcnosti a dokonca sa pýtajú, či má život zmysel. 
  Po prečítaní týchto slov som sa zhlboka nadýchla. To bolo ono. Čierne na bielom. Presne to je to, čo nosím v hlave.
  Tak intenzívne som myslela na budúcnosť a všetky desy, čo so sebou nesie, až som sa v nich utápala. Niekedy mi robilo skutočný problém zrelaxovať sa, lebo som mala myseľ prevŕtanú rojom myšlienok, ktoré som nedokázala zastaviť. Cítila som sa neistá, niekedy aj medzi blízkymi priateľmi. Niekedy som si v hlave prehrávala rozhovory a scenérie staré niekoľko rokov a mala z nich nočné mory. Necítila som sa príjemne v mase ľudí - toľkých rôznych energiách, názoroch a neschopnosti správať sa k druhým tolerantne. Bála som sa cudzích ľudí, najmä, ak som bola odkázaná čeliť im v konverzácii bez pomocného ramena niekoho známeho. Často som mala pocit, že to, čo robím a ako žijem, nebolo dosť. Strašne som sa trápila kvôli druhým a niekedy plakala aj za ich problémy. Svet ma desil omnoho viac, keď som si predstavila, že odídem z domu a začnem žiť v inom meste odkázaná sama za seba.

  Toto bolo v lete. 
  Odvtedy som sa už o niečo upokojila. Práve preto o tomto píšem až s odstupom času, pretože keby bol tento článok písaný v auguste, znelo by to zrelo na psychiatriu. :D Kvôli úzkosti mi už tak príšerne nepadajú vlasy, avšak všetko vyššie spomínané je stále v mojej hlave. Dennodenne sa proti tomu snažím bojovať pozitivitou (a musím povedať, že vo veľkom mi pomohol hlavne koncert RHCP, čo bol nepredstaviteľný nákop blahodarnou energiou :). Niekedy to však nejde podľa vašich predstáv, veď to poznáte. Život je horská dráha plná momentov na vrchole aj na najčernejšom dne. Obe možnosti majú najčastejšie na svedomí veci, ktoré nie je vo vašej moci ovplyvniť. Je to smutné, ale aj oslobodzujúce zároveň, lebo ak niečo nevyjde, nemusí to byť zákonite vaša chyba.
  Čo s tým okrem pozitívneho myslenia budem robiť do budúcna? Úprimne netuším. Hádam, že budem musieť bojovať s vlastnou hlavou, ktorá si vždy nájde niečo nové, pre čo sa iracionálne trápiť. Každý ,,problém", čo sa v nej zrodí, musí čo najrýchlejšie v nej aj zahynúť. Neviem, aké zbrane v tejto vojne použijem, no možno skončím v budhistickom chráme niekde v Malajzii. :D Každopádne som si na istom, že tak, ako som sa cítila dva mesiace dozadu, už sa ozaj nechcem cítiť. No bude to ťažké. Myslím nadchádzajúce mesiace. Lebo to bude asi najväčší zlom v mojom živote, s ktorým nebude ľahké vysporiadať sa, najmä pre mňa. Ešte vám o tom určite napíšem, lebo sa v tom možno nájdete aj vy a spoločne budeme schopní navzájom si pomôcť. Uvidíme. Uvidíme, čo bude.
  Avšak neustále sa toho obávam. Nie smrteľne, ale obávam.

S.