Prečo je body shaming obrovská hlúposť

Žijeme vo veľkom a rýchlom svete, kde či chceme a či nie, je nám diktované (priamo alebo nepriamo), čo máme nosiť, ako máme vyzerať, ako sa máme chovať. Globalizácia, búranie prekážok v dostupnosti a určite aj blogosféra a sociálne siete tomuto fenoménu vo veľkom napomáhajú. Módne domy si mädlia ruky a peňaženky spotrebiteľov plačú.
  A viete, čo ešte plače? Duše, srdcia a mysle všetkých tých, ktorí tak akosi nespadajú do spotrebiteľského rámca. Všetci tí, ktorých sebavedomie je pošliapané, pretože ich zraňuje, že v bežnom obchode nedokážu nájsť svoju veľkosť, lebo je trochu vzdialená od XS (alebo je XS až príliš veľká). Tí, ktorým sa posmievajú spolužiaci v škole, ktorí dostávajú nepríjemné komentáre na internete aj v reálnom svete. Tí, ktorí sa hanbia obliecť si sukňu či kratšie nohavice, lebo by si vyslúžili znechutené pohľady okoloidúcich.
  Slovné spojenie body shaming je najmä v súčasnosti veľmi aktuálne. Diskriminovať či nedajbože zosmiešňovať niekoho pre jeho váhu, výšku a proporčné nedokonalosti je úbohé. V škôlke by sa tomu dalo porozumieť, ale ak to niekomu ostane až do dospelosti, je to na zaplakanie. Šikanátori by si mali uvedomiť, že takéto nepekné slová skutočne nikomu neprinesú nič dobré. To, že si tým na sekundu pomasírujú ego, im šťastný život neprinesie. Na druhej strane však dotknutým osobám môžu privodiť depresie, z ktorých ich nedostane už naozaj nikto.

  Dôležitá je empatia

  Svojím spôsobom je ťažké viesť na túto tému nejakú diskusiu, lebo koľko ľudí, toľko chutí. Každý vám poskytne rozdielny pohľad a názor na vec a práve preto je celkom ťažké vyvodiť nejaký záver. Niekomu sa páčia vyslovene vychudnuté postavy, niekto je fanúšik poriadnych kriviek a niekto zastáva aj oveľa kyprejšie tvary. Avšak mala som možnosť stretnúť sa s ľuďmi patriacimi do každej z týchto kategórií, ale väčšinou žiadna nemala pochopenie pre tú ďalšiu. Prečo je to tak? Prečo ľudia vidia iba po konček svojho nosa a čo leží za ním je už tabu? 

  Nikdy som celkom nerozumela tomu, prečo majú ľudia potrebu vypúšťať do sveta všetko, čo si myslia. Obzvlášť vtedy, keď to ublíži druhým. Prečo nemajú v hlave také to koliesko, ktoré ich donúti rozmýšľať ešte predtým, než otvoria ústa. Ak sa mi aj niečo na ostatných nepáči, nemusím im to predsa vyhodiť na oči. Stačí zašomrať nepekné slová v hlave, keď už veľmi chcem, a ideme ďalej. Keď sa však nad tým zamyslíme, čo vôbec dáva ľudskému tvorovi právo hodnotiť iných? Odjakživa som tvrdila a do smrti aj tvrdiť budem, že keby sa ľudia starali sami o seba, bol by na svete kľud. To je však veľmi utopická myšlienka a proti nenávisti sa musíme naučiť bojovať iným spôsobom. 

 Body shaming a ja

  Viete, ja sama som nikdy nebola úplne chudá, preto sa ma celá záležitosť body shamingu bytostne dotýka. Ani ako malé dievčatko som nemala špajdličkové nožičky ako všetky moje kamarátky v škôlke. Pokiaľ mi pamäť siaha, mala som vždy jedny z najsilnejších stehien spomedzi spolužiačok a veľký zadok so širokými bokmi. Práve v tej kritickej fáze  na začiatku dospievania som si toto začala vo veľkom uvedomovať a hoci ma to teraz mrzí, zvykla som sa porovnávať s ostatnými babami. Prečo aj ja nie som vysoká a štíhla? Také dievčatá boli vždy obľúbenejšie a chlapci sa za nimi otáčali omnoho častejšie ako za takými, ako som bola ja. Vtedy som z toho mala ozaj veľké mindráky a som rada, že moji rodičia na moje rozmery nepovedali nikdy krivé slovko. Mala som totiž kamošky, na ktoré doma kričali a zakazovali im jesť, lebo sa rodičom zdali tučné. A poviem vám, že niektoré tie kočky boli odo mňa ešte o niečo chudšie... Počas dospievania musia byť takéto reči od najbližších najboľavejšie.

  Ani neviem, kde sa toto u mňa zlomilo, ale posledných pár rokov si už veľkú hlavu z mojej postavy nerobím. Naučila som sa akceptovať to, že atletickú figúru nikdy mať nebudem, lebo ju nechcem. Páči sa mi mať krivky, aj keď ich ostatní možno nevidia v tak prívetivom svetle, ako ja. Prečo by som sa totiž mala pretvárať na obraz, ktorý sa páči môjmu okoliu, ale nie mne? Je síce pravda, že najmenej obľúbená časť môjho tela sú aj naďalej stehná a zadok, ale oproti nim stojí toľko takých, na ktoré som pyšná! Napríklad milujem svoje oči, ktoré sa z diaľky zdajú hnedé, ale keď sa pozriete bližšie, uvideli by ste veľké zastúpenie zelenej farby. Milujem svoje pery a zuby, ktoré sa väčšinu môjho života hrdili medzierkou medzi prednými rezákmi, ale puberta ich nakoniec predsa len natisla k sebe. Vlasy sa možno druhým nezdajú nijako výnimočné, ale ja zbožňujem, aké sú hebké, ako cez leto vždy trochu vyblednú a aké sú husté. Milujem svoje kľúčne kosti a dekolt (ale to milujem na každom :D). Ďalej ruky, dlane, nechty, ktoré nie sú typicky ukážkové, ale mne sa páčia. :) 

Riešenie?

  Práve toto je moja zbraň v boji proti body shamingu. Nájdite si tú časť tela, ktorá sa vám páči, s ktorou ste spokojní a na ktorú ste hrdí a vystavte ju svetu! Nech je to čokoľvek. Ide len o to, aby ste mali zdravé sebavedomie, ak aj máte o kilečko naviac či menej. Všetko je to o nastavení mysle a keď vy uveríte, že ste atraktívni a máte čo ponúknuť, tieto pozitívne vibrácie zachytí aj okolie. Navyše, krása sa určite nemeria iba váhou. ;) 

  Okrem toho chcem vyzdvihnúť aj imunitu voči chorým myšlienkam chorých ľudí. Keď si uvedomíte, že máte na viac, než oni, život bude ľahší. A ľahšie tiež prekonáte kritizovanie, častokrát nepodložené a neoprávnené. Všetko je to iba o ochrannej bublinke, cez ktorú pustíte iba to, čo sami chcete. :)

   Osveta na sociálnych sieťach

  Tu na Slovensku populácia stále ostáva trochu zadubená a konzervatívna, čo je škoda, ale teší ma, že ďalej vo svete už ľudia hľadia na veci liberálnejšie. Rovnako, ako sociálne siete dokážu ublížiť, dokážu aj zdvihnúť sebavedomie. Ja sama na Insta či Youtube sledujem niekoľko profilov, kde sa sebavedomé dámy neboja vyjsť ,,so šunkami na trh" a hlásajú, že človek sa môže cítiť šťastný aj v plnšom tele. :) Tieto ženy milujú cvičenie, milujú pohyb, ale milujú aj jedlo a počúvajú potreby svojho tela. Snažia sa robiť osvetu medzi tínedžerkami aj oveľa staršími ženami, aby sa za seba nehanbili a nepodvolili sa tým, ktorí ich pre ich vzhľad urážajú. Dokonca aj mnoho známych osobností, medzi inými napríklad Danielle Brooks, Amy Schumer, Dascha Polanco, Jennifer Lawrence či Emma Stone (možno si spomeniete aj na spoluprácu Beyonce s H&M spred pár rokov, ktorí vyretušovali jej zadok a boky tak, aby sa javila ako ,,menšia". Kráľovnú B toto veľmi popudilo a urobila riadny bordel. ♡),  bojuje proti body shamingu. Posledné mesiace tiež do módnych kampaní pribúda čoraz viac plus size modeliek zastupujúcich skutočné ženy vo svete módy. Myslím, že takéto vzory sú pre bežných radových ľudí neuveriteľná pomoc a možno motivácia k tomu, aby sa vo svojej koži cítili dobre. Koniec koncov, všetci sme len ľudia. 

  Situácia sa rozhodne začína meniť k lepšiemu a #bodypositivity je pre mňa pojem roku 2017. :)

Z mojej perspektívy

Neobhajujem ani jednu stranu. Riadim sa podľa pravidla ,,Ži a nechaj žiť." Nie som tu na to, aby som kázala o tom, ako sa má existovať. Na to musí každý prísť sám. Keď niekomu vyhovuje posilka každý deň a delená strava, prosím. Keď niekoho takýto životný štýl odpudzuje, v poriadku. Je to každého osobná vec a v našej moci je jediné - rešpektovať to. Nemôžeme a ani nikdy nebudeme môcť rozhodovať veci za iných. Jediné, na čo si ale treba dávať pozor, je zdravie. Či už fyzické, alebo psychické, pričom obe sú podľa mňa rovnako dôležité. Zdravie má každý iba jedno a ak si ho raz dokafreme, už sa nám len ťažko vráti v novom balení.

Ak ste sa dostali až sem, gratulujem! Dnes to bol trochu úmorný článok, ale potrebovala som nejaké veci zo seba vypustiť von. Ak máte k tejto téme čo povedať, neváhajte a podeľte sa o svoj názor v komentároch. Vrele uvítam každý pohľad. :)

S.