Stalo sa to v jeden teplý júnový večer

Stalo sa to, keď som to najmenej čakala. Vlastne som to nečakala vôbec. Bol to náhly popud, sila momentu. Hoci som sa s tou myšlienkou pohrávala už pár týždňov dozadu, ozaj som si nemyslela, že sa to skutočne udeje. A takto skoro. Ale je to tu a je to skutočné. 

  Vždy sa mi pri tom zrýchli dych, srdce mi tlčie prudšie a keby prsty neboli v takej eufórii, zrejme by sa triasli. Moja duša sa razom oddeľuje od tela a vznáša sa kdesi vysoko nad ním. V stratosfére fantázie. Tam, kde únik z reality znamená záchranu, na druhej strane ju však svojím spôsobom kopíruje. Zaznamenáva vernú podobu toho, čo nás obklopuje, avšak s tým rozdielom, že je tu magická palička. Palička, ktorú držím v rukách ja a pre ten malý svet som prvohýbateľom. 

  V tomto momente už zrejme tušíte, o čom takto v inotaji hovorím. :)

  Neuveriteľne milujem tie chvíľky skorého leta, keď sa počas dňa teplota vyšplhá až k tridsiatkam a vy nedočkavo čakáte na večer, kedy sa konečne trochu schladíte. Horúčavy milujem, ale tie príjemné momenty okolo siedmej ešte viac. 

  Polihujem na terase či na posteli, noha visiaca z nej sa lenivo hompáľa sem a tam. Stránky rozčítanej knižky mi podchvíľou nadvihne nenáhlivý vánok. Rukou zhnednutou od slnka ich zastavím slimačím tempom - mám predsa všetok čas sveta. Od susedov sa ku mne nesie letný závan grilovaných rýb. Po oblohe sa naháňajú vtáčky rozličných veľkostí i farieb a veselo pri tom štebocú. Po vychladenej plechovke piva steká malá kvapôčka. Žalúzie privreté pre ostré slnko sa teraz v izbe starajú o útulné svetlo. Podchvíľou ma jemne zaštípe spálený nos, aby mi pripomenul, že už vynašli aj opaľovacie krémy. V miske vedľa mňa čakajú sladké marhule a dráždia mi čuchové bunky. 

  Presne v jeden takýto večer som si povedala, že začnem písať. Nie nijaké blogotiny, ale niečo rozsiahlejšie. Niečo, čo by obsahovalo intímnejší kúsok mňa. Netuším, čo to bude, až to raz bude. Možno poviedka, možno román. Možno zbierka úvah a možno emotívnych veršov.  A možno všetko z menovaného. Viem len to, že mi to po neskutočne dlhých rokoch konečne prináša také šťastie, ako keď som ako 12-ročná dokončila svoj prvý román. :) Znovu to ide ľahko (no, väčšinou). Znovu mám čo povedať a v hlave je už hmlistá línia udalostí, ktoré dajú príbeh do pohybu. Mám postavy, ktoré milujem, lebo majú kopec vlastností mojich najmilších v reálnom svete. 

  Najmä však milujem slobodu. Rozhodovať o osude, o všetkých situáciách, o tom, čo majú postavy oblečené a kedy sa zamračia či usmejú. Je to môj malý vesmír, kde rozprávam skrz sympatickú dievčinu o 90% problémov, ktoré trápia mňa samotnú. Svojím spôsobom by sa dalo povedať, že je to môj denník, iba zaobalený iným prostredím a menami postáv.

  Každopádne sa teším. :) A dokopy neviem, čo je zmyslom tohto článku. Možno podporiť vás v tom, aby ste robili, čo zbožňujete. Hlavne, keď cítite, že je na to ten správny čas. ;) 

S.