Čím sme sa napchávali v Paríži

Stravovanie v Paríži je pre mňa záhadou, ku ktorej by som potrebovala manuál na použitie. Toľko úchvatných možností, ale toľko málo finančných prostriedkov...!

  Dvaja budúci vysokoškoláci bez stáleho príjmu boli v Paríži viac-menej odkázaní na survival mode. Bez zbytočného prikrášľovania. Fakt sme sa počas celého týždňa vo Francúzsku snažili vyhľadávať tie najlacnejšie stravovacie možnosti. Základ zakaždým tvoril Carrefour či Franprix, ktoré sme mali temer (vo veľkomestskom ponímaní) pod oknami bytíku. Tam sme siahali po klasike ako cestoviny, syry, toastový chlieb, wafle, paradajky a nejaké to ovocie. A samozrejme víno. A samozrejme najlacnejšie. :D

  Okrem supermarketov sme sa kde-tu zastavili na francúzske crêpes. Už v predošlom parížskom článku som spomínala, že najlepšiu som mala v Disneylande, ale potom som mala jednu chutnú s nutelou a banánom na rohu nejakej ulice v štvrti, ktorú sme podľa vzhľadu titulovali poľskou. :D 

  Tieto naše poľovačky na najlacnejšie suroviny boli síce sranda, ale povedali sme si, že párkrát zájdeme aj na slušné jedlo do slušnej reštaurácie (celkový počet takýchto návštev: 3). Ale bola to fajn zmena a na parížske pomery sme menu hlavné jedlo + dezert vychytali za krásnych 14€ úplne, že skvele.

Čo sa týka tých našich 3 reštauračných návštev, všetky sme podnikli v La Terrasse Choron. Bola to malá reštaurácia na rohu našej ulice a doslova tak 30 metrov od nášho bývania. Dosť dlho sme gúglili, kde sa dá v Paríži najlacnejšie najesť, no nejako sme nič nenachádzali. A potom sme jedného dňa prechádzali okolo tabule s menu reštiky Choron a všimli si, že ponúkajú denné menu za 14€. Síce sme do vyhľadávača zadávali výrazy ako eating in Paris for less than 10 euros :D, ale čert to ber, tie štyri eurá už prežijeme. :D Aj sme prežili. A s plným žalúdkom.

Môj burger a Romčove mozzarellky s chrumkavým kuraťom z prvej fotky boli skutočne super. Za také niečo by si aj u nás vypýtali dosť peňazí (to je teda útecha). Moje zvyšné dve návštevy sa niesli v duchu lososa s opečenou zeleninou, čo bolo tiež výborné, a potešila ma najmä cukina a špenát navrchu. 

K hlavným jedlám som si prvý raz dala nutelové tiramisu, ktoré som si vybrala celkom náhodne, lebo po otázke čašníka mi na to prvé padol zrak, tak som vytresla, že si prosím to. Nebolo to zlé, len príííšerne sladké a skoro som to nezjedla (hahá, len skoro!). :D Naposledy som si objednala čokoládovú lava tortičku a tá bola omnoho chutnejšia, pretože tam bola horúca horká čokoláda, takže sa tie chute trochu vyrovnali. 

 Pán domáci, Jules, nám na uvítanie okrem vína nechal aj celozrnný toastový chlieb, do ktorého sme sa obaja s Romčom zbláznili. Mal pomerne výraznú sladkastú chuť, no skrátka úplne iný ako naše chleby. Pripomínal mi tie anglické a podobné pečivo som jedla aj v Grécku. Tak sme ho chrúmali na večeru aj na raňajky. Niekedy len tak, s maslom, paradajkami a syrmi, inokedy napríklad s avokádovou pomazánkou.

Nech to stojí, čo to stojí, veľmi som chcela ochutnať nejakú zmrzlinu. A poviem vám, nachodili sme veľa kilometrov, kým sme konečne našli jednu malú zašitú gelátovňu v Montmartre. Volala sa Glacerie Morice Galka a mali tam jedny z najlepších cien vôbec. Za 1 kopček pýtali 3,10€, za dva 4,10€ a za 3 5€. Prvý raz som tam skúsila kombo malina a mandarinka s bazalkou (ktorá tam fakt bola posekaná), druhý raz medový keksík a mäta. 

Obe zmrzliny boli naozaj skvelé, asi najlepšie, aké som kedy jedla, a to už som jej v živote pojedla dosť. :D Gelátovňu teda maximálne odporúčam. Vždy tam mali veľmi široký výber - okolo 20-30 príchutí a každá vyzerala lepšie než tá pred ňou. Najlákavejšie však boli ceny. A to, že porcie boli veľmi bohaté.

V Disneylande sme na obed zašli do talianskej reštaurácie, kde som si objednala syrovú pizzu (ako inak než v tvare hviezdy :D), šalát (s prapodivnou hyperkyslou zálievkou, z ktorej som kašľala ešte pol dňa) a tiramisu.

V našej mini provizórnej kuchynke s malou indukčnou doskou sme veľké kulinárske zázraky nedokázali, zato sme však mali balzamikové cestoviny s rukolou a paradajkami a predposledný večer to bol špenát (s nepretlačeným cesnakom, pretože sme si neskoro uvedomili, že Jules medzi náradím pretláčatko nemal :D).

Dosť často sa stávalo, že nám na chuť prišlo niečo sladké. Väčšinou to bolo cez víkend pri našich potulkách zvláštnymi štvrťami, kde toho veľa otvoreného nebolo. :D Záchranou vtedy býval Starbucks, kde som sa oddávala stravovacím orgiám s mrkvovou tortou, ktorá je asi moja all time favourite. Bolo v tom však trochu dovolenkového pobláznenia, lebo za takú cenu neviem, či by som si ju kúpila tu u nás. :D

S.