Únava

Nikdy som nebola ten typ, čo by si radšej vybral ľahšiu cestu, hoci by bola lákavejšia a pohodlnejšia. Nechcela som byť oceňovaná za to, čo som si 100% nevydrela vlastnými rukami alebo hlavou. Vždy sa to síce potom vo mne priečilo, keď som videla, že tí, čo si vybrali práve tú jednoduchšiu cestu, si žijú lepšie, spokojnejšie. Štvalo ma to, prišlo mi to nespravodlivé. Ako to, že oni dostanú niečo prakticky zadarmo a ja musím sústavne padať na kolená, kým sa k tomu dopracujem? Na druhej strane som však vo svojom vnútri vedela, že keby som sa aj ja pripojila k tým, čo sa len pokojne vezú, obviňovalo by ma vlastné svedomie. Hrýzlo by ma, pretože by som cítila, že niečo nerobím správne. Že svojím spôsobom nevyužívam svoj potenciál a hlavne, že proste mám na to vybrať si tú ťažšiu cestu. A mám na to ju zvládnuť. 

  Výber vysokej školy je naozaj seriózne rozhodnutie, ktoré môže ovplyvniť veľa (ale... rovnako aj nič). Práve v čase môjho rozhodovania sa som stála pred voľbou, či to ťažšie alebo to ľahšie. Mnoho ľudí mi radilo, aby som zvolila tú ľahšiu možnosť, aby som pozerala na všetky tie výhody, ktoré z toho budú plynúť. A že ich naozaj nebolo málo. No v rozhodovacom centre môjho mozgu ani raz táto možnosť nesvietila nazeleno. Dovolím si tvrdiť, že som ju nikdy ani ako možnosť nebrala. Od začiatku som vedela, že chcem niečo seriózne. Niečo, na čo, keď to zvládnem, budem môcť byť dokonale hrdá. A práve preto som zvolila tú ťažšiu možnosť. 

  Zvolila som si Brno. Zvolila som si cudzí štát, mesto vzdialené od toho, kde som prežila celý život, presne 182,7 km. Zvolila som si cudziu menu, cudzí jazyk. Zvolila som si svoj sen.

  Snáď ešte na základnej som sa so svojou najlepšou kamoškou bavila o tom, že vieš, ,,keď raz budeme veľké a budeme študovať v Brne...". Ono sa to, čuduj sa svete, splnilo. Obom. Zrazu sme boli ,,vo veľkom svete", ktorý vlastne vôbec nie je taký veľký, ale našim malomestským očiam sa to javilo ako zázrak. Do toho mesta sme sa zamilovali. Dalo nám nový domov, dalo nám slobodu nevídaného rázu, dalo nám okúsiť dospelosť. Vlastne nielen okúsiť, ono nás spravilo dospelými. Zrazu to neboli rodičia, čo zas nás museli všetko riešiť. Boli sme to my. Na našich pleciach spočívalo to, to... to všetko. Nerozumieš svojmu prvosemestrálnemu rozvrhu? Kryjú sa ti povinné predmety a ty nevieš, ako to riešiť? Netušíš, kde sa nachádzajú učebne tvojich prednášok? Zisti si. Kde budeš bývať? Čo budeš jesť? Porieš si. Boli sme vrhnuté do vody bez toho, aby sme vedeli plávať. Nádherná vec v živote však je, že práve v týchto chvíľach sa toho naučíš najviac a najlepšie. 

  Od septembra 2017 mám na krku oficiálny status študentky. Začiatky boli ťažké, hlavne pre človeka naviazaného na rodinu a kamarátov. Zrazu som ostala sama. (Nuž, skoro. Našlo sa totiž niekoľko osôb, ktoré ma v mojom osobnom šialenstve zachraňovali, a s jednou z nich teraz dokonca žijem v jednom hniezde. :D) Každopádne to bola nevídaná situácia a keďže bolo pre mňa všetko tak nové a desivé, myslela som si, že aj škola je nová a desivá. Teda, nová bola, ale s odstupom času vidím, že vôbec nie tak hrozná. Prvý ročník na Masaryčke bol jedným z mojich najkrajších rokov vôbec. Nastúpila som na ruštinu v obchodnej sfére s tým, že som ani veľmi nevedela po rusky. Len také základy. A obávala som sa, že tam na mňa budú klásť neúnosné nároky. No viete čo? Ešte v žiadnej obdobnej inštitúcii som sa nestretla s tak ľudským prístupom. Áno, stále sme na akademickej pôde, stále je medzi lektormi a študentami obrovská priepasť, ale... Svojím spôsobom žiadna priepasť neexistuje. Všetci, s kým som tu prišla do styku, mali vždy krásny humánny prístup. Pomohli, poradili, zachovali si chladnú hlavu a profesionalitu, no stále s úsmevom na perách. Zrazu zvieravý pocit v žalúdku opadol a ja som si uvedomila, že ma po dlhom čase škola naozaj baví. Aj keď priznám sa, že tá ruština nebola 100% to, čo ma napĺňalo, predsa len je to cudzí jazyk a tie ja rada (aj keď jasné, ako to už na výškach chodí, mám aj predmety a lektorov, ktorí mi zase úplne nesedia... :D No nie je to vôbec katastrofa, čo by sa nedala prežiť.). Ani neviem ako, no začali sa vypĺňať moje medzery v znalostiach a hrozne veľa vecí som sa naučila aj celkom podvedome, z čoho mi vyplýva, že tá univerzita vie, čo robí. Že majú skvelý systém, ktorý navyše funguje, s čím som sa dovtedy snáď ešte v školstve nestretla. S kľudným svedomím prehlasujem, že som tu veľmi spokojná. 

  Prečo má ale potom názov dnešného článku tak pesimistický podtón?

  V druhom ročníku som začala prichádzať na pravý zmysel slova univerzita. Slovný zvrat nič nie je zadarmo zrazu začal nadobúdať ostrejšie obrysy. V škole toho z ničoho nič bolo omnoho viac ako počas prvého ročníka. Ledva som mala čas porobiť si úlohy, takže o priebežnom učení sa nemohla byť ani myšlienka. Toto bolo okorenené aj faktom, že sme si s frajerom našli pekný podnájom, ale aj pekne drahý. Pre študentku sakra drahý. Preto som od septembra brala v robote všetky možné zmeny, aby som ho mala z čoho zaplatiť. Avšak vydržalo mi to len dva mesiace, lebo som po tých 60 dňoch bola bez preháňania na hrane. Začalo mi byť fyzicky zle, znenazdania som z času na čas v bruchu pociťovala neskutočné kŕče. Niekedy ma aj týždeň vkuse bolela hlava. Zle som spávala, bola som konštantne unavená. A o tom, do akej depresie som sa dostala, vám asi ani nemusím hovoriť. 

  Skrátka, bolo toho na mňa priveľa. Vtedy zakročil priateľ a čiastočne ma odbremenil od finančnej záťaže, čím mi doslova vdýchol nový život, nakoľko som tak mala jednu veľmi podstatnú položku z pliec. Stále však zostávala škola, ktorá akoby sa tým ešte zintenzívnila. Neviem, možno som to nakoniec tak vnímala len ja vo svojej vyčerpanej mysli. Každopádne neviem, ako by som ku koncu semestra ešte zvládala pracovať. 

  Zo svojich 11 predmetov som sa čo najviac snažila spraviť ešte v decembri. 5 z nich sa mi aj skutočne podarilo, no zvyšných 6 v januári aj tak ostalo brutálnou makačkou. Celkom sa mi darilo, odhliadnuc od obchodného práva, ktoré ešte budem musieť opakovať vo februári. Asi som sa v tomto celkom sekla, nechať si 2 najťažšie predmety na koniec skúškového. Momentálne som totiž v takom stave, že som už strašne unavená z toho, že už dva mesiace si neskutočne silím mozog a tlačím doň kvantá informácií. Moja hlava je už presýtená a možno aj priotrávená tým všetkým, že prestáva spolupracovať. Prestáva spolupracovať a neopísateľne túži po oddychu. Po kľudovom režime. Ani vám neviem poriadne vysvetliť, ako veľmi by som sa ráno chcela zobudiť, zobrať si do ruky knihu a čítať si tak tri hodiny. Potom by som sa umyla, použila by som masku na tvár, kadejaké krémiky, obliekla by som sa, napísala článok na blog. Niečo dobré by som zjedla na obed, po obede by som si uvarila čaj alebo kávu a prečítala by som si nejaké blogy. Potom by som sa šla prejsť do parku, možno niečo pofotiť. Vrátila by som sa, znovu by som si čítala alebo pozerala seriál, alebo sa videla s kamarátmi, alebo listovala Instagramom bez pocitu viny, že by som mala robiť niečo iné. S radosťou by som poupratovala, lebo, weirdly, mám to hrozne rada, ale posledný mesiac som na to fakt nemala čas a náš byt už potrebuje menší zásah (nakoľko spolubývajúci poriadok robia... povedzme... sporadicky. :D). A nie otvoriť ráno oči a hneď byť obarená zvieravým pocitom v žalúdku, že ma čaká ďalší otravný deň plný čumenia do skrípt. 

  Čo som týmto článkom vlastne chcela povedať je, že sa nachádzam v etape života, kedy si skutočne idem za svojím cieľom. Ten titul chcem. Chcem si dokázať, že na to mám a že to nevzdám. Chcem stáť na pódiu na promóciách a vidieť, ako na mňa z hľadiska hrdo hľadia moji rodičia. Baví ma to, všetko ma to baví, lebo so špecializáciou sa mi dostáva aj neskutočnej školy života. Ja len, že je toho niekedy príliš. A že nikto nemôže fungovať tak, že len stále maká. Oddych je rovnako potrebný ako drina a ja sa na ten svoj po skúškach už nevýslovne teším. No aj cez početné slzy a stres som rada, že som si vybrala tú ťažšiu variantu. Určite to odporúčam urobiť aj vám, lebo taký jedinec, odvážny a nezlomný, je aj v mojich očiach o čosi vyššie, a hlavne - už teraz si viem predstaviť ten pocit zadosťučinenia, keď sa mi to úspešne podarí zakončiť. :) 

  P.S.: Ak práve prežívate niečo podobné, nádych, výdych. Je to len prechodné obdobie, ktoré nebude trvať večne. Všetko sa dá zvládnuť, len treba chcieť a dýchať. A nezabúdať, že v tom nie ste sami. Nikdy v tom nie ste sami. Len sa nevzdávajte a choďte si za svojimi snami. 

S.