Na hríboch

Keď som bola malá, často som trávila týždne letných prázdnin u starkých na dedine. Milovala som to, lebo tam vždy vládol taký ten ,,zaspatý" pokoj, nikto sa nikam neponáhľal a vykonávali sme činnosti, ktoré sa v meste robiť nedali. Napríklad sme chodili na hríby. Najradšej som vždy mala, keď prišli aj moji rodičia, tety a ujovia s bratrancami a spolu so starkými sme sa húfne vydali do hory. Často sme si so sebou vzali aj špekačky a zastavili sme pri ohnisku, aby sme sa spolu v prírode najedli. Odtiaľ máme kopec fotiek, ako nás starký dvíhal nad oheň, že ,,akože preskakujeme vatru". :) Boli sme schopní nachodiť kilometre a vyštverať sa ďaleko nad dedinu, ale nakoľko sme boli spolu, veľa sa smiali a vládla tam pohodová atmoška, ani sme si to neuvedomili. To až potom večer, keď sme sa vrátili a pekelne nás začali bolieť nohy. :) S bratrancami sme vždy kričali ako paviány pri každom hríbe, čo sme našli, ale najväčší znalec - starký nás vždy spacifikoval, že nie, také nezbierame. A bol to práve on, kto vždy poznal miesta, kde rastie najviac húb. Bol vodca našej družiny a my sme ho všetci nasledovali. Hory okolo dediny poznal výborne a nás ani na sekundu nenapadlo báť sa, že sa stratíme. 

  Toto sú pre mňa jedny z najkrajších spomienok, čo mám a často si prajem, aby sa také niečo ešte zopakovalo. Pretože to bolo skutočne číre šťastie. :)

   Dnes je už ale všetko inak. Starký už, bohužiaľ, nie je medzi nami, bratranci sú už veľkí, majú vlastné rodiny, deti a povinnosti, preto sa už len sporadicky stáva, že sa takto stretneme. Najnovšie však mamina prišla s iniciatívou ísť znovu na hríby, lebo ju to celkom začalo baviť a úplne chápem prečo. V lese je totiž vždy neskutočný kľud. Ste tam vlastne sami len so svojimi myšlienkami, šumom lístia a spevom vtákov. Totálne tam vyčistíte hlavu aj pľúca. A je to síce riadna makačka, nohy sa veru zabavia, ale v konečnom dôsledku to stojí za to. ;)

   Tieto fotky pochádzajú asi z polovice júna, kedy som sa s rodičmi vybrala práve do tej hory nad dedinkou, kde býva starká. Pre ňu už by to bolo príliš namáhavé, tak sme šli aspoň my. Bol to ozaj príjemne strávený čas v prírode a videla som na našich, že sú radi, že som s nimi šla. Veľa času som totiž trávila v Brne a víkendy doma preletia fakt veľmi rýchlo. Pár hodín vonku bez moderných technológií len v spoločnosti najbližších je popri tom úplne iná káva. :)

Na každom kroku vídať takéto rozkošnosti, len sa treba dívať. :)

Na takéto macky má najlepšie oko mamina.

Na takéto stromovky zas ocino. A ja skoro na žiadne, lebo som slepúch a viem rozoznať asi len kuriatka. :D

  Po ceste naspäť do dediny sme prechádzali okolo kozej farmy, kde mali práve pustené kôzky po celej ceste. My s maminou sme sa s nimi hneď začali fotiť a hladkať ich, lebo boli hrozne malé (2-mesačné), tak ešte boli hebké a mali jemnú srsť. Pre mestského človeka veľký zážitok a roztomilosť level 1 000 000. :D 

Chodíte na hríby aj vy alebo vás takáto činnosť neláka? :) Týmto článkom inak započínam novú rubriku - Hovor o tom, kam budem písať veľmi osobné články na rôzne témy, ako napríklad tento s kopou spomienok na maximálne šťastné detstvo. Čo myslíte, dobrý nápad? ;)

S.