sobota 7. júla 2018

Na hríboch

Keď som bola malá, často som trávila týždne letných prázdnin u starkých na dedine. Milovala som to, lebo tam vždy vládol taký ten ,,zaspatý" pokoj, nikto sa nikam neponáhľal a vykonávali sme činnosti, ktoré sa v meste robiť nedali. Napríklad sme chodili na hríby. Najradšej som vždy mala, keď prišli aj moji rodičia, tety a ujovia s bratrancami a spolu so starkými sme sa húfne vydali do hory. Často sme si so sebou vzali aj špekačky a zastavili sme pri ohnisku, aby sme sa spolu v prírode najedli. Odtiaľ máme kopec fotiek, ako nás starký dvíhal nad oheň, že ,,akože preskakujeme vatru". :) Boli sme schopní nachodiť kilometre a vyštverať sa ďaleko nad dedinu, ale nakoľko sme boli spolu, veľa sa smiali a vládla tam pohodová atmoška, ani sme si to neuvedomili. To až potom večer, keď sme sa vrátili a pekelne nás začali bolieť nohy. :) S bratrancami sme vždy kričali ako paviány pri každom hríbe, čo sme našli, ale najväčší znalec - starký nás vždy spacifikoval, že nie, také nezbierame. A bol to práve on, kto vždy poznal miesta, kde rastie najviac húb. Bol vodca našej družiny a my sme ho všetci nasledovali. Hory okolo dediny poznal výborne a nás ani na sekundu nenapadlo báť sa, že sa stratíme. 
  Toto sú pre mňa jedny z najkrajších spomienok, čo mám a často si prajem, aby sa také niečo ešte zopakovalo. Pretože to bolo skutočne číre šťastie. :)

   Dnes je už ale všetko inak. Starký už, bohužiaľ, nie je medzi nami, bratranci sú už veľkí, majú vlastné rodiny, deti a povinnosti, preto sa už len sporadicky stáva, že sa takto stretneme. Najnovšie však mamina prišla s iniciatívou ísť znovu na hríby, lebo ju to celkom začalo baviť a úplne chápem prečo. V lese je totiž vždy neskutočný kľud. Ste tam vlastne sami len so svojimi myšlienkami, šumom lístia a spevom vtákov. Totálne tam vyčistíte hlavu aj pľúca. A je to síce riadna makačka, nohy sa veru zabavia, ale v konečnom dôsledku to stojí za to. ;)
   Tieto fotky pochádzajú asi z polovice júna, kedy som sa s rodičmi vybrala práve do tej hory nad dedinkou, kde býva starká. Pre ňu už by to bolo príliš namáhavé, tak sme šli aspoň my. Bol to ozaj príjemne strávený čas v prírode a videla som na našich, že sú radi, že som s nimi šla. Veľa času som totiž trávila v Brne a víkendy doma preletia fakt veľmi rýchlo. Pár hodín vonku bez moderných technológií len v spoločnosti najbližších je popri tom úplne iná káva. :)
Na každom kroku vídať takéto rozkošnosti, len sa treba dívať. :)
Na takéto macky má najlepšie oko mamina.
Na takéto stromovky zas ocino. A ja skoro na žiadne, lebo som slepúch a viem rozoznať asi len kuriatka. :D
  Po ceste naspäť do dediny sme prechádzali okolo kozej farmy, kde mali práve pustené kôzky po celej ceste. My s maminou sme sa s nimi hneď začali fotiť a hladkať ich, lebo boli hrozne malé (2-mesačné), tak ešte boli hebké a mali jemnú srsť. Pre mestského človeka veľký zážitok a roztomilosť level 1 000 000. :D 

Chodíte na hríby aj vy alebo vás takáto činnosť neláka? :) Týmto článkom inak započínam novú rubriku - Hovor o tom, kam budem písať veľmi osobné články na rôzne témy, ako napríklad tento s kopou spomienok na maximálne šťastné detstvo. Čo myslíte, dobrý nápad? ;)

S.

12 komentárov:

  1. Skvělý nápad na článek. Taky jsem v dětství chodila s rodiči na hřiby a pamatuju si, že když se mi nedařilo najít žádný hříbek, velmi rychle mě to přestalo bavit. Ale když jsem nějaký našla, byla jsem asi stejně nadšená, jako ty a potom se ozvalo, že takové se nejí. :-D Teď už na hřiby nechodíme, já hřiby moc nepoznám a rodiče by už daleko nedošli.
    welcometomyworld

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Mne sa to páčilo, ten osobný príbeh :) a je pravda, že človek by chcel niekedy takéto veci vrátiť späť. pri niektorých spomienkach je škoda, že sa to nedá. No a čo sa húb týka, ja som asi taký znalec ako ty, rodičia sú v tom lepší. :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Jéé na houbách jsem nebyla ani nepamatuju.. naposled s rodiči jako malá :). Fotky jsou super, úplně jsem si díky tomu vzpomněla na dětství.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Krásné fotky! Hrozně ráda chodím na houby, je to takové uklidňující kráčet lesem a jen myslet na houby a na žádné povinnosti :)
    MyGoldenMind

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Presne! V tom lese je to úplná paráda, odporučila by som to snáď každému na prečistenie mysle. :)

      Odstrániť
  5. Já moc ráda chodím po lese a sbírám houby. Vůbec mi nevadí nepřístupný terén a že chodím několik hodin ohnutá až k zemi :-) u nás ale letos bohužel nic neroste jak je sucho a téměř neprší :-(
    All my cosmetics

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Jako malá jsem milovala houbaření, ale houby nejím. Momentálně se do lesa dostanu maximálně jednou ročně. Ale upřímně? Radši půjdu do lesa jen na procházku než na hřiby O:)

    Gabux

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Keď som bola malá tak som s rodičmi chodila na huby. Viac sme ale chodili na černice. Teraz chodím s manželom na huby každý rok. Celkom toho nazbieram dosť a hlavne ma to baví.

    Suesanqa

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Super článek. Jelikož bydlím na vesnici, tak chodím na houby někdy ještě teď, ale je pravda, že když jsem byla menší, chodila jsem mnohem častěji, právě s prarodiči a nebo třeba i s mamkou :) a vždycky si pamatuju tu radost, když jsem našla nějaký hříbek :D

    Maris Novotná

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Nápad určité skvelý, pokračuj v tom, ja mám tiež kopec takých spomienok napríklad v denníku alebo na blogu a ked si ich čitam vracajú sa mi pekne spomienky.
    Kozičku by som brala aj domov ale asi len takú čo nikdy nevyrastie a bola navždy taká roztomila :D A hríby nemam rada, raz som bola na hríboch a videla som tam obrovské mravenisko do ktorého som skoro spadla :D ach, memories :D
    www.danycuks.com

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Je to skvělý nápad na novou rubriku :) Také jsem chodila dříve s mamkou na houby a už jsem dlouho nebyla. Letos v sezóně bych to měla napravit. Mamka bude určitě ráda :)

    WantBeFitM

    OdpovedaťOdstrániť