Chýbajú mi

Dnes tu pre vás mám po nejakej dobe opäť osobnejší článok, ktorý sa zrejme bude niesť v mierne pochmúrnom a smutnom duchu. Lebo presne tak sa mám. Pochmúrne. A z času na čas ma k tomu ešte prepadne smútok. To prvé ma vyslovene opantáva. S tým druhým sa úporne snažím bojovať, ale niekedy je to skrátka silnejšie než ja. Nechcem znieť až tak negatívne, ako sa niekedy cítim, ale skutočne nemám dobré obdobie a tento stav už trvá dlho. Ako si uvedomujem, koreň veci leží práve v tom všetkom, čo vám dnes vyrozprávam. Myslím si, že hromada z vás sa s tým bude vedieť stotožniť, pretože to nie sú žiadne vymyslené bláboly, ale život. Taký bežný, ktorý vidíte všade navôkol. A o čom teda bude reč? O ľuďoch, ktorí mi chýbajú. O tých, ktorí sú už tam, odkiaľ sa viac nedá vrátiť, o tých, od ktorých nás delia stovky kilometrov a o tých, s ktorými nikdy nemám toľko času, koľko by som si priala.

  Z mojich predošlých článkov ste už určite postrehli, že som začiatkom marca stratila ďalšiu milovanú osobu. Udialo sa to veľmi rýchlo, nič nás viac-menej ,,nevarovalo", ak sa to dá takto surovo povedať. No predsa sa to stalo. Ale nebolo to, ako keď strhnete náplasť - bleskovo, chvíľu to páli, no po pár sekundách prestane. Práve naopak. Páli to dodnes a už aj navždy bude. Smrť je pre trpiacich vykúpením, ale všetci, ktorí tu po vykúpenom zostanú, trpia. Aký paradox. Tak to však chodí a nám nezostáva nič iné, ako sa s tým vyrovnať. Lenže ako? Už keď mi pred takmer dvomi rokmi zomrel starký, pochopila som, že sa s tým vyrovnať vlastne ani nedá. Akurát to akosi prijmete za svoju súčasť, lebo to bremeno absencie milovanej duše už nosíte stále so sebou. Jednej z mojich najlepších priateliek umrela mama, keď mala iba 11 rokov. Dokážete si to predstaviť? Plače pre to dodnes. Niektoré rany sa veru nezahoja, a to poznám aj ja. Neprejde deň, keď by som na nich nemyslela, neplakala. Na to, aké krásne bývali letné prázdniny strávené u nich na dedine, akými vzormi pre mňa vždy boli, aké bezhraničné šťastie som zažila v ich byte, a bohužiaľ aj na ich posledné dni na svete... a to, aká je to škoda, že posledné spomienky, ktoré na danú osobu máte, sú jedny z najboľavejších. Hrozne mi chýbajú. Chýbajú mi časy, keď boli zdraví, pri sile a návštevy u nich boli bezstarostné. Chýba mi, ako sa smiali, akí hrdí boli, keď si mamina spravila vodičák, keď som zmaturovala, aj keď to už nezažili obaja spolu... A že ďalšie naše úspechy, akokoľvek malé a pre iné oko bezvýznamné, už nezažijú. Jediné, čo zostalo, sú obrázky v hlave a na fotopapieri. Je to bolesť, ktorá mučí tým najhorším spôsobom.

  Chýbajú mi aj moji priatelia. Nechápte ma zle. V Brne ich pár mám a môj milý je rozhodne môj najlepší priateľ na celom šírom svete, ale... Chýbajú mi takí tí moji pípls. Jedna priateľka žije v Londýne. Som za to na ňu najviac na svete hrdá, pretože to mesto k nej skrátka patrí a presne tam sa mala dostať, presne tam celý život smerovala. Má tam oveľa lepší život, ako by kedy mala tu. Preto ani za svet nechcem, aby sa odtiaľ vrátila, ale... brala by som, keby cesta z Londýna do Brna trvala tak polhodinu a mohli by sme sa vidieť doslova kedykoľvek. Nielen cez videočet a dvakrát do roka na Slovensku. Desí ma, že v poslednom čase už ani nemáme toľko času písať si. Viem, prichádza to s dospelosťou a povinnosťami rôzneho charakteru, but it sucks. Ďalšia kamarátka má malú dcérku, takže si viete predstaviť, že má na všetko ešte menej času ako ja. Snažíme sa stretávať vždy, keď som doma v LV, ale viete. S bábom máte skrátka ohraničené možnosti výbehu do voľnej prírody. Kamoš, ktorý je úplne ako ja, ale zároveň vôbec (a tak to asi má byť), sa v septembri sťahuje z Bratisky do Prahy. Z hodiny a pol vlakom to zrazu bude dve a pol. Opäť raz však rovnaký scenár - dostal sa na vysnívanú školu, kam sa hlásil už dva roky nazad, čo je frajerina najhrubšieho zrna a ja som naňho nesmierne hrdá. Lenže si nie som celkom istá, ako budú vyzerať naše nasledujúce Cosmopolitany a prespávačky s Drag Raceom. Na záver fun fact: s najlepšou kamoškou momentálne bývame v tom istom meste, ale absolútne nie sme schopné skonsolidovať sa a normálne spolu ísť von. Stretávame sa viac-menej len v práci, čo mi príde fakt smutné, ale vždy lepšie ako nič, všakže. Je to tragikomické. Áno, viem, že všetko sa dá, len treba chcieť. Ale túžim po tom, aby niektoré prekážky neboli tak veľmi vysoké.

  V neposlednom rade musím povedať, že mi veľmi chýbajú aj moji rodičia a taký ten náš svojský family time. Nie sme nejakí kecálkovia, ktorí by bľabotali od rána do večera, ale chýba mi ten pocit, že som doma. Chýba mi, že nepočujem každý deň maminu hundrať, že sa v robote nudila, ocina, že je prepracovaný ako ťažný kôň. Chýba mi, že ich nepočujem reptať, že niektorý z našich susedov zase kosí trávu a po ňom začne ďalší striekať stromy. Chýba mi jar v našom dome, svetlo a vône. Chýba mi, že sa o vás niekto stará, že v chladničke je vždy jedlo a prádlo vždy opraté. A hlavne to, že máte tú najistejšiu istotu na svete.

  Brno predstavuje môj splnený sen. Milujem to tu, milujem svoju slobodu, ktorú som tu našla. Ale zároveň je to pre mňa ešte celkom cudzí svet, kde si musím poradiť sama. Kde nikto nič nevybaví za mňa a kde musím makať, lebo to k dospelosti patrí a detské letá už sú nenávratne preč. Nič tu nemám isté, nič tu nemám zadarmo. Je len logické, že sa z času na čas cítim bez svojich oporných rúk stratená. Naozaj by som si priala tráviť viac času, teda hlavne kvalitného času, s milovanými. Lenže brigáda sem, skúška tam a zrazu je toho času strašne málo na to, aby som sadla na vlak a cestovala domov. A aj si to užila. Deň či dva mi doma skrátka nestačí, ale hádam, že by som si na to mala začať zvykať. Lebo po ukončení školy a nástupe do práce už to bude oveľa zložitejšie...

Ak ste to zvládli až sem, úprimne gratulujem. Dajte mi, prosím, vedieť v komentároch, ak práve prežívate alebo ste prežívali niečo podobné, a ako ste sa s tým vysporiadali. A kde ste hľadali podporu v ťažkých časoch. ;)

S.