Resting bitch face

Na ľudí asi často pôsobím chladne a namyslene, možno až arogantne. Nezvyknem sa na ulici len tak  na nich usmievať (možno len výnimočne), skôr chodím zachmúrená a nevyhľadávam očný kontakt.  Moja reč tela vždy kričí ,,ďalej odo mňa". Mám na mysli prekrížené ruky na hrudi a ideálne aj prehodená noha cez nohu. Ak si situácia vyžaduje nejaké čakanie (u lekára, na úrade, na stanici), väčšinou sa zdekujem čo najďalej od tlupy s nepreniknuteľným výrazom v tvári. No nie je to preto, že by som skutočne bola ľadovou kráľovnou, ktorá sa cíti byť nad ostatnými. Rozhodne nie, sama totiž také osoby mierne odsudzujem. Pravda sa skrýva niekde úplne inde, nakoľko samu seba  v skutočnosti považujem za veľmi milú, ústretovú a priateľskú (hoci, samozrejme, mám svoje muchy, a koľko! :D). Dokážem rozdávať úprimné úsmevy, byť nápomocná, slušná a empatická. Že vám to nejako nejde dokopy s tým, čo som napísala vyššie? Priznávam, je to trochu mätúce. Aký je teda dôvod môjho resting bitch fejsu?

  Ide o to, že na tvári nosím akúsi masku, ktorá funguje ako ochrana pred kontaktom s ľuďmi. S cudzími sa totiž naozaj neviem rozprávať. Nikdy mi nenapadne, čo mám povedať. A ak aj hej, vždy spätne premýšľam, aká to bola sprostosť... A hlavne ani nechcem. Som veľmi uzavretá a niekedy prehodím len pár slov aj s vlastnými rodičmi. Mám to od nich pekne podedené a aspoň som si na istom, že nie som od poštára. :D Ale vážne. Vôbec netúžim po divnom small-talku v MHD, ktorému sa ale niekedy aj tak nevyhnem. Napríklad nedávno ma v autobuse urazila ženská, pretože povedala, že moje rifle roztrhnuté na jednom kolene vyzerajú ,,jak z popelnice" a že ,,chytrá děvčata takové věci nenosí". Kde vôbec vzala tú drzosť niekoho hodnotiť naozaj netuším, ale skutočne sa ma to dotklo. A dodnes ma štve, že jediné, čo jej na to moje diplomatické ja dokázalo povedať bolo, že každému sa predsa páči niečo iné. V tom okamihu som totiž nedokázala nájsť adekvátny argument na takú urážku. 

  Rresting bitch face je teda výsledkom úzkosti z komunikácie. Mám už rokmi overené, že ak sa tvárim ako fiflena, ľudí prechádza chuť osloviť ma. Vo výnimočných situáciách, ako napríklad v tej s popelnicovou paninkou, to ale nevyjde a vtedy nevýslovne trpím. Môj stav spokojnosti sa rovná tomu, keď sa každý stará sám o seba a nenarúša môj osobný priestor. Inak sa vo mne prebúdza moja social anxiety a nepríjemné chvíle si analyzujem v hlave ešte niekoľko týždňov či mesiacov po tom, ako sa stali. 

  Pár historiek mám dokonca aj z práce, hoci v tomto prípade je situácie trochu odlišná. Tam to beriem profesionálnejšie, pretože som platená za to, aby som bola ústretová. Čo je dobrá motivácia, uznajte. :D Tam mi kontakt s ľuďmi až tak neprekáža (ale jasné, že zrovna nejasám :D), pretože peknou odmenou mi je ich úprimný úsmev, keď sa mi podarí zrealizovať ich túžby, alebo slová vďaky, že sa k nim niekto správal dôstojne a nie ako väčšina ofučaných predavačiek v obchodoch. Aj keď uznávam, práca s ľuďmi je veľmi ťažká a 100%-ne chápem aj tie ofučané predavačky. :D Samozrejme, že aj ja som niekedy ofučaná. Napríklad, keď mám ruky plné vecí a niekam sa ponáhľam, no zastaví ma pán s otázkou, či mi môže vrátiť oblečenie, čo mu nesedí, nepočká ani len na moju odpoveď a hodí mi desať dokrkvaných tričiek do už tak plného náručia. Alebo, keď ma dvojmetrový muž požiada, aby som mu zložila tričko z police, ktoré by v pohode zvládol dať dole sám, ale miesto toho radšej na mňa pozerá, ako sa naťahujem so schodíkmi a tyčou. Viem, že sa nemám čím chváliť, ale túto bezohľadnosť som mu počas jeho zvyšnej návštevy v našom obchode oplácala mrazivým chladom a odmeranosťou. Ale čo narobíte, náš zákazník, náš pán. 

  Toto všetko sa ale týka momentov, kedy prichádzam do styku s ľuďmi, ktorých nepoznám. Ak však s niekým nadviažem aspoň aký-taký vzťah, som zvyčajne o 180° iná. Hlavnou podmienkou je, aby som sa s nimi cítila komfortne. Aspoň trochu. Ak tento moment nenastane, nikdy v živote sa im nebudem môcť plnohodnotne otvoriť a ukázať, že som omnoho viac, ako len jeden hnedooký resting bitch face. ;) 

S.