Prečo nenakupujem v second handoch

Tento článok mám medzi svojimi rozpísanými už niekoľko mesiacov. Jeden z dôvodov, prečo ho pridávam na blog až teraz, je, že som mala zmiešané pocity ohľadom toho, ako tento môj unpopular opinion prijmete. Dnešný svet (a hlavne online) je totižto veľmi orientovaný na zero waste, šetrenie planéty všade tam, kde sa dá, udržateľný životný štýl a pod túto nálepku zaručene patrí aj nenakupovanie fast fashion/ nakupovanie v sekáčoch. Uvedomila som si však, že sa mi často deje, že vďaka presadzovaniu určitých spôsobov, ako viesť svoj život, a propagovaniu určitých tém na sociálnych sieťach sa niekedy cítim zle, zahanbene, nedostatočne. Mám pocit, akoby so mnou bolo niečo nesprávne, keď to necítim tak, ako ostatní, keď nerobím to, čo ostatní. A to je predsa totálny bulšit, keďže svoj život žijem podľa seba a pre seba, nie podľa druhých a pre druhých. Toto si musím pripomínať každý jeden deň, keď otváram Instagram či Facebook. Prinútilo ma to však uvažovať o tom, aké dôležité je vypustiť do sveta aj tie nemainstreamové názory a dajme tomu o nich diskutovať, byť úprimná a hovoriť o tom, že myslieť si niečo iné je okej a ako spoločnosť nemusíme jedincov mysliacich si svoje pranierovať.

  First of all, aby ste si nemysleli, že vôbec netuším, o čom hovorím, musím napísať, že som v živote už pochodila dosť veľa sekáčov. Ako tínedžerka som behala po tých troch, čo sme mali doma v Leviciach. Hľadala som tam dostupnú módu, lebo veď 15-ročné ja nemá zrovna vysoké príjmy, všakže. Dokonca som tam aj pár vecí ulovila, niektoré z nich boli dokonca fakt super, lenže keď sa na to tak spätne dívam, tak nie pre mňa. Spomínam si, že som mala zo sekáčov zopár pekných crop topov, ale nosím ja crop topy? Nie. Ďalej som ulovila skvelú denimovú vestu, ktorú som si ešte aj doma upravila vybíjaním, ale v konečnom dôsledku som ju mala na sebe maximálne 3x, lebo bola asi o číslo či dve väčšia. A kúpila som si aj krásnu koženú clutch tašku, ktorá však bola zrejme dosť stará, lebo z tej sekáčovo-staro-koženej vône mi vždy napáchli všetky veci, ktoré som v kabelke nosila, a to ma hrozne vytáčalo. Čo sa týka sekáčov v Brne, tam vždy všetci nachádzajú skvelé veci, ale nie ja. :D Moje návštevy v Genesis, Textile House či inde nikdy... nedopadli dobre. 

  Tu aspoň vidíte, že som sa fakt snažila! :D Sekáčom som dávala šancu nepretržite už skoro 10 rokov, ale nikdy to nebolo ono. Nikdy som sa do toho nedostala naplno, nikdy som nepocítila bezhraničnú radosť z toho, že nakupujem najlepšie, ako len môžem. A skoro 10 rokov mi aj trvalo prísť na to, kde je vlastne problém. 

  1. Oblečenie nikdy nie je 100% moje.

  Tento bod je pre mňa asi najkľúčovejší. Samozrejme sa netýka sekáčovej ponuky, na ktorej ešte visí pôvodná ceduľka, ale povedzme si úprimne, väčšina tovaru bola predtým používaná. To je práve môj problém, pretože mám vždy pri veciach zo second handu pocit, akoby som ich mala iba od niekoho požičané. Neviem, či to tak máte vy, ale ja sa s každým kusom oblečenia potrebujem zžiť a mať pocit, že mi bezvýhradne patrí. Pri sekáčových úlovkoch to tak bolo málokedy, čoho výsledkom bolo, že som ich veľmi skoro prestala nosiť. 

  2. História noseného oblečenia. 

  Ďalší bod úzko súvisí s predošlým, nakoľko vždy v sekáči rozmýšľam nad tým, kto asi daný kúsok vlastnil predo mnou, čo s ním robil, ako sa k nemu choval. Možno je to trochu nechutné, ale zákonite mi hneď napadne, že ugh, toto niekto predo mnou prepotil, zašpinil apod. Keď sme sa na túto tému bavili s frajerom, povedal mi, že jeho zase odpudzuje to, že danú vec možno nosil niekto s kožnou chorobou. :D Priznám sa, že toto mi nikdy nenapadlo, ale veru to zapadá do môjho rámca vecí, čo mňa-fajnotku desí na použitom oblečení (je mi inak jasné, že pre takéto prípady vynašli práčky, ale myslím, že môjmu podvedomiu nepomôže ani 10 vypratí... na margo toho, toto nemám rada ani pri nakupovaní v hocakom inom obchode). 

  3. Môj nedostatok trpezlivosti. 

  Považujem sa za veľmi trpezlivého človeka, nie však, ak sa bavíme o nakupovaní v second handoch. Každý skúsený zákazník sekáčov odporúča, že sa treba hrabať, hrabať a hrabať. A na to ja nemám, nemám a nemám nervy. :D Veľmi ma odrádza, keď dlho chodím, obzerám a nič nenachádzam. Mám pocit, že mávam šťastie len na vygajdané oblečenie, ktoré bolo moderné pred 20 rokmi a tento vibe si zrovna nejdem. Stane sa, že sa mi niečo zapáči, ale nikdy to v podstate nesplní moju podmienku pri nákupoch, a síce, že sa mi to musí páčiť na 100%. Buď to, alebo je nakoniec daný kúsok v nesprávnej veľkosti, takže odchádzam naprázdno. 

  4. Starinársky odor.

  Niekedy mi táto moja fajnová stránka skutočne vadí, ale nemôžem si pomôcť. Absolútne sa nedokážem odosobniť od špecifického odoru v second handoch. Celý život mám fakt nepríjemný pocit zo zápachu starých vecí. Bez ohľadu na to, či ide o oblečenie, knihy či hocičo ďalšie. Priznávam, že je to jeden z hlavných dôvodov, prečo v akomkoľvek sekáči dokážem vydržať maximálne polhodinu. 

  5. Pomer cena:kvalita. 

  Ako som už spomínala, do sekáčov som chodila hlavne preto, že som chcela nakúpiť výhodne. Avšak extrémne často mi prišli ceny na visačkách veľmi prepísknuté vzhľadom k tomu, že bol daný kúsok oblečenia viditeľne poškodený či starší. Poviem vám, že sa mi nikdy nepodarilo kúpiť nohavice za 2€ či pekné tričko za 50 centov. Veľmi by som chcela vedieť, ako to skúsení thrifteri robia a ešte si aj domov odnesú pekný nákup. :D

  Môj vzťah so second handmi by som uzavrela  asi tak, že si vlastne veľmi želám, aby som do tohto typu nakupovania bola zbláznená. Aby som bola jednou z tých, ktoré za minimum peňazí v sekáči nakúpia totálne poklady. Lenže už roky sa neustále presviedčam o tom, že to nie je pre mňa a neviem si predstaviť, čo by to mohlo zmeniť. 🙈

Každý veci vidíme a vnímame inak, preto by ma zaujímalo, či vy chodíte do sekáčov. Kde radi nakupujete, aký bol váš najlacnejší/ najlepší úlovok a či máte nejaké triky, ako v takýchto obchodoch nakupovať. ;)

S.