Stalo sa to aj mne

Vo svojom krátkom 24-ročnom živote som bola fyzicky obťažovaná doposiaľ trikrát. To je o tri obťažovania viac, ako by kto kedy mal zažiť. V dvoch prípadoch šlo o ľudí, ktorých som poznala už nejaký čas, ľudí, o ktorých som si nemyslela, že by boli niečoho takého schopní. A to dokonca v triezvom stave. Nechcem síce tvrdiť, že drogy a alkohol sú ospravedlnením fyzického obťažovania, ale vtedy mi to aspoň trochu dáva zmysel, že hej, útočník je duchom úplne inde a má zastretú myseľ, teda možno úplne nevie, čo vlastne robí (hoci do určitej miery to musí vedieť vždy, nie?). Tretí prípad, kedy som bola fyzicky obťažovaná, bol spojený práve s omamnými látkami. Ťažko je mi vybrať, ktorá situácia bola pre mňa najhoršia či najtraumatizujúcejšia, pretože také boli všetky a o všetkých často dodnes rozmýšľam. A rozmýšľam hlavne nad tým, prečo sa toto, do riti, stále deje, prečo toto robia moji aj vaši známi či kamaráti a prečo sa s tým nedá niečo adekvátne robiť?

Mala som asi 10 rokov, keď sa mi osoba mne dobre známa pokúšala dostať do nohavíc. Mala som asi 16, keď sa mi chlapec, ktorý sa mi vtedy páčil a o ktorom som niekoľkokrát uvažovala ako o budúcom frajerovi, pri jednom z našich stretnutí pokúšal ohmatávať prsia v tmavom kúte vonku na ulici. A mala som 23, keď som sa s kufríkom vydala na železničnú stanicu, celá natešená, lebo som s najlepšou kamoškou cestovala na dovolenku, avšak toto natešenie sa v sekunde zmenilo na triašku a zhnusenie, keď sa na mňa zozadu nalepil cudzí chlap, zjavne pod vplyvom čohosi, a oblapil ma s neviem akým úmyslom tak tesne, že som na sebe cítila jeho genitálie. 

Vždy som o sebe zmýšľala ako o človeku, ktorý nemá veľmi silne vyvinutý pud sebazáchovy, a vždy som sa bála, ako by som sa zachovala v nejakej kritickej situácii, ale v tom momente som bleskovo zmobilizovala všetky svoje sily a toho muža od seba odstrčila tak, že sa až zapotácal. Začala som po ňom vrieskať a bolo mi jedno, že ma počuje celá stanica. V podstate som mala chuť navrieskať aj na nich, pretože najsmutnejšie na tej situácii prekvapivo nebolo samotné obťažovanie, ale to, že okolo nás za bieleho dňa stálo asi 20 ľudí a nikto nijakým spôsobom nezasiahol. Boli to prevažne ženy, takže ich nečinnosť trochu chápem - možno sa obávali, že sa to indivíduum nalepí na ne, začne ich ohrozovať a možno im spraví niečo omnoho horšie ako mne. Veď sme predsa nevedeli, či náhodou nemá nôž, zbraň alebo čokoľvek. Ale to je jedno. Aj tak tam tých ľudí bolo veľa. On bol jeden. A predsa sa ma po jeho úteku nikto ani neprišiel spýtať, či niečo nepotrebujem, či som v poriadku, hoci po mne stále pokukovali a videli, že v poriadku rozhodne nie som. To by predsa bolo to najmenej, podať aspoň takto pomocnú ruku. A ďalšia moja otázka je: kde sa v tej chvíli skrývala železničná stráž či zamestnanci, ktorí sa inak bežne presúšajú hore-dole?

Viete, ľudstvo ako také ma predtým sklamalo už stokrát a príliš od neho neočakávam. Ale toto ma skutočne dostalo. To random obťažovanie, akoby z dlhej chvíle, a následné prizeranie sa okolia so založenými rukami, zatiaľ čo niekomu vedľa vás ubližujú. Čo to ako je?! Kde to žijeme?! Som si vedomá toho, že sa mi vlastne nestalo nič strašné, že som nebola znásilnená ani pobodaná, ale o to väčšiu ľútosť cítim k obetiam takých činov, pretože už tento nevyžiadaný fyzický kontakt mnou strašne zamával. Ešte dlho som na sebe cítila toho chlapa, ešte dlho som sa otriasala hnusom a cítila som sa strašne špinavá. Nechcem, aby sa ma niekto cudzí z jeho svojvôle dotýkal. Nechcem, aby prekročil moju intímnu zónu a akýmkoľvek spôsobom sa na mne vyvršoval. Nechcem, aby toto a veci omnoho horšie ktokoľvek zažíval. Obťažovanie ma aj vďaka vlastným skúsenostiam napĺňa tak neuveriteľným hnevom, že by som bola pokojne schopná bez štipky ľútosti sekať rozkroky. Alebo aspoň ruky. 

Chápem, že všetkých nás ovládajú nejaké pudy. Chápem, že práve tie sexuálne sú extrémne silné a u niekoho priam dominantné. Ale skrátka nikdy neporozumiem tomu, ako je možné, že niekoho posadnú do takej miery, že proste musí na niekoho skočiť a uľaviť si v sexuálnom napätí, ktoré v sebe má. Pričom absolútne nemyslí na dôsledky a už vôbec nie na traumu, ktorú si potom obeť bude v sebe niesť po zvyšok života.

...

Po tomto poslednom incidente so sebou stále nosím kaser. Nechcem ho so sebou nosiť, ale tiež nechcem, aby ma niekto fyzicky obťažoval. Moja fyzická reakcia na útočníkovu fyzickú akciu je začarovaný kruh. Ale ako si ja a milióny iných obetí máme pomôcť? To mi povedzte. Ponúknite lepšie riešenie. Ale ponúkajte ho rýchlo, lebo ma už nebaví báť sa po zotmení kráčať ulicou a neustále sa obzerať cez plece, či ma niekto neprenasleduje. 

Ak máte čokoľvek, čo by ste k tejto téme chceli povedať, veľmi rada si vaše názory prečítam v komentároch. 

Želám vám, nech sa vás toto nikdy netýka. 

S.