Reading Challenge 2021: najlepšie knihy konca roka

Ani neviete, aká som nadšená, že vám môžem konečne zhrnúť môj čitateľský záver roka 2021. Knižných článkov bolo v uplynulom roku pomerne málo, ale dúfam, že sa to teraz trochu zlepší (ale uvidíme, čo na to povie diplomovka a štátnice :D). Každopádne vám však aj v novom roku chcem prinášať tipy na kvalitnú literatúru, lebo čítanie je jedna z najobohacujúcejších činností ever, je to radosť a túto radosť chcem rozosievať medzi ďalších zapálených čitateľov. Dnes sa teda spoločne pozrieme na najlepšie knihy, aké som čítala v závere minulého roka. 

Alena Sabuchová - Šeptuchy

U mňa teda jednoznačne potvrdili pozíciu top 1 v slovenskej literárnej súťaži Anasoft Litera z roku 2020. Šeptuchy boli snové, melancholické, emotívne, vtipné, hmlisté i slnečné. Boli akoby preludom vo svete literatúry aj v mojej hlave, zároveň však boli reálne - o ľuďoch ako ja či vy. O ľuďoch, ktorí žijú kúsok od nás, a žijú skrátka tak, ako vedia. Boli epizódou o dospievaní, o tom, ako nás formuje prostredie a ako prostredie vplýva na našu budúcnosť či sny o nej. Toto bolo rozhodne jedno z najlepších diel slovenskej literatúry, aké sa mi kedy dostalo pod ruku. Veľmi kvalitné, z čoho sa hrozne teším, lebo je super, že majú súčasné literárne diela z našich končín takýto potenciál. Pre mňa ako milovníčku kníh je to proste vzrušujúci poznatok. 📚 Čítali ste Šeptuchy?

Fjodor Michajlovič Dostojevskij - Zločin a trest

Konečne si z #toreadlist môžem vyškrtnúť túto ruskú klasiku. Pred pár rokmi som od Dostojevského čítala Dvojníka, ale až Zločin a trest mi naplno odhalil jeho genialitu. Mala som pocit, že každá kapitola je v románe účelná a výborne premyslená, že žiadne slovo nevyšlo nazmar. To sa mi už dlho pri knihe nestalo. Dostojevskij bol pri svojej psychoanalýze postáv prekvapivo vtipný a čítanie vďaka tomu pomerne rýchle. Aj napriek tomu, že nosnou myšlienkou celého diela je hlboká úvaha o tom, či je morálne zavraždiť spoločnosti neprospešnú a zlú úžerníčku, a kde vlastne leží právo človeka vykonať takýto skutok. 💭 Fakt dosť dobré. Čítali ste? 📖

Sylvia Plathová - Pod skleněným zvonem

Sklenený zvon bol výborný! Plathová je v tomto románe veľmi melancholická, pozvoľna sa prelieva do depresie, cítite tu šialenú mladosť, široké obzory a slobodu robiť čokoľvek. Tá nesmierna sloboda mladosti však vlastne strašne zväzuje, ochromuje, stresuje, deprimuje. Až tak, že ti naordinujú elektrošoky. A ty sa topíš ďalej. Prebáraš sa ešte hlbšie. Cez sklenený zvon okolo seba všetko vidíš a do istej miery aj počuješ, ale slabo, otupene, a svet slabo a otupene vníma teba. Steny zvonu stále hrubnú a tebe sa len na okamih podarí nadvihnúť ho, aby si sa nadýchla. Potom opäť padá a robí ťa nemohúcou. Veľmi silné čítanie. Rozhodne vám zahrá na depresívne strunky. Istým spôsobom by som ho prirovnala ku Kto chytá v žite a Holdenovmu vysporiadavaniu sa so slobodou mladosti. Zvon je skvelá klasika, ktorá by nemala chýbať na vašom zozname prečítaných kníh.

Nikolaj Vasiľjevič Gogoľ - Mŕtve duše

Ťažko sa mi púšťalo do ruskej klasickej literatúry. Priznám sa, že ma trochu strašila, lebo som mala obavy z ťažkopádnosti a príliš hlbokého filozofovania, ktoré v konečnom dôsledku nikam nevedie, a nezáživného vŕtania sa v ľudskej povahe. Zrejme je však fajn, že som teda najprv siahla po Mŕtvych dušiach. Práve toto dielo raného kritického realizmu je písané veľmi ľahko a čo je podstatnejšie - vtipne, miestami až absurdne, vďaka čomu pretáčanie stránok plynie rýchlosťou blesku. Gogoľ písal o ruskom človeku, takom, aký od prirodzenia narástol 😁, ako ho tvarovala spoločnosť a jej systém, o nevoľníkoch, hlúpych a večne spitých, o chamtivých či lenivých statkároch, pričom všetko toto bolo pretkané lyrickými monológmi o budúcnosti veľkého a silného Ruska. Práve z dôvodu prelínania sa lyricko-epických prvkov sa Gogoľ rozhodol Mŕtve duše žánrovo vymedziť ako poému v próze. Mŕtve duše za seba veľmi odporúčam ako vhupnutie do problematiky ruskej klasickej literatúry, ak sa rovnako ako ja obávate jej ťažkopádnosti, lebo práve Gogoľ vám túto obavu vyvráti. 📚

Dežo a Jakub Ursínyovci - Ahoj tato, milý Kubo

Na záver tu ešte mám tip na malú chuťovku.  Ahoj tato, milý Kubo je zbierka korešpondencie, ktorú si z izby do izby posielal otec so synom v posledných mesiacoch Dežovho života. Písali si o zážitkoch, skúsenostiach, o krivdách i problémoch, o prítomnosti aj budúcnosti, o tom, ako žiť. Miestami úsmevné, miestami boľavé, ale také reálne a skutočne výnimočné, lebo to bolo skutočné a osobné. Veľmi sa mi páči spôsob, ako sa Dežo vyjadroval, preto vám určite odporúčam aj ďalšiu zbierku listov Eve Rosenbaumovej s názvom Jabloň v zime. :)

Čo dobrého ste v minulom roku prečítali vy?

S.