Niekedy to proste nejde

V sobotu večer ma z ničoho nič opantala veľmi zvláštna nálada. Mala som za sebou príjemný, produktívny deň, preto nič nenasvedčovalo tomu, že by som mala ku koncu večera stratiť všetku energiu. Akurát, že som ju predsa stratila.

Každý večer sa snažím aspoň polhodinu venovať cvičeniu. Inak tomu nebolo ani teraz - navliekla som sa do športových vecí, vybrala činky, zapla hudbu. Síce sa mi veľmi nechcelo, ale predsa len som sa k tomu odhodlala a začala. Lenže už po prvých desiatich minútach na mňa padlo čosi zvláštne... a ja som skrátka v cvičení nemohla pokračovať v plnom nasadení. Nešlo to.  Avšak nie kvôli fyzickej neschopnosti - šlo o tú psychickú. Po pár cvikoch som sa zrazu našla 5 minút nečinne ležať na zemi a jediná časť môjho tela, ktorá vykazovala známky pohybu, bola moja rozbúrená myseľ. Pomaličky som padala do osídel temných myšlienok, ktoré sa týkali snáď všetkého na svete. Kompletne zablokovali moje končatiny, moje svalstvo a vedela som, že dnes už žiadny skvelý výkon nepodám. Preto som sa posnažila aspoň o akýsi jógový strečing. Lenže celý ten sobotňajší večer som si predstavovala úplne inak.

Bola som zo seba veľmi sklamaná. Aj nahnevaná. Naštvalo ma, že čosi tak beztvaré ako pár myšlienok dokáže paralyzovať celé moje telo. Tiež som si pripadala nesmierne slabá, že nedokážem bojovať proti čomusi, čo vlastne ani nie je vidieť, čomusi, čo je čírou abstraktnosťou, čo je v samej podstate iba výplod môjho vnútra. A ten výplod bol schopný zasadiť mi bolestivý úder.

Aj napriek sklamaniu a hnevu som však polhodinový workout dokončila, síce ťažko a úplne inak, ako som si pôvodne myslela, no pokladám za osobný úspech, že som nečinne ležala na zemi 5 minút, nie celú polhodinu. Pochopila som, že v ten večer moje telo potrebuje akurát tak teplú sprchu, šálku bylinkového čaju, zaliezť pod perinu a sledovať film z 90. rokov. Aj napriek sklamaniu a hnevu viem, že niekedy to proste nejde a nemá zmysel sa tlačiť za hranice našich momentálnych možností. Ničomu by to totiž neprospelo.

Myslím, že u väčšiny z nás je v ľudskej podstate to, že sa hrozne chceme vedieť prebojovať cez akékoľvek prekážky, aj cez tie neviditeľné. Chceme všetko zvládnuť a vyhrať. Túžime po tom tak veľmi, že si niekedy ani neuvedomíme, že v určitých chvíľach je lepšie urobiť pravý opak, a síce, netlačiť na seba. Dopriať si priestor a čas. Ak nie je dnes dobre, nikde nemáme napísané, že zajtra to bude rovnako. Hromadenie (zbytočných) myšlienok a emócií nie je príjemné, avšak nie je to pravidlo všedných dní. Niekedy je to lepšie, niekedy horšie. Ale aj tie horšie chvíle nás možno dokážu doviesť k sebe samému a tým pádom možno raz nájdeme správny spôsob, ako nabudúce vyhráme.

Čo som chcela týmito slovami vlastne povedať je, že sme na seba niekedy príliš tvrdí, pričom by sme sa mali v prvom rade sústrediť na to, aby sme dýchali. Dýchali a predýchali čokoľvek, čo sa v nás odohráva. Počúvať svoje telo a bojovať, avšak bojovať racionálne. A uvedomiť si, že nikdy nie ste sami, nech sa s vami deje hocčo. ;) 

S.